Keď kritizujeme EÚ, ozývajú sa aj také názory, že „my“ sme robili niečo podobné – RVHP či ZSSR. Integrácia a vzájomná pomoc nemusia byť apriórne zlé, ide však o to, o akú integráciu ide, kto sa integruje a v prospech koho takáto integrácia je. Z minulosti poznáme integrácie v tábore kapitalizmu i socializmu. Dôvodov pre integráciu môže byť viac, v čase bipolárneho sveta najmä spoločný politický a hospodársky boj v súťaži s druhou stranou. Európska únia sa vyvinula zo sfér voľného obchodu najskôr len s niektorými komoditami a medzi niekoľkými štátmi západnej Európy. Dnes poznáme viacero takýchto dohôd, ako napríkad NAFTA – severoamerická zóna voľného obchodu. Pre koho je takáto dohoda výhodná? Kto môže takúto dohodu iniciovať? Predovšetkým kapitalisti, ktorým sa týmto výrazne uľahčí expanzia a nie len to – dostanú sa k neskutočne lacnej pracovnej sile. Padajú im byrokratické bariéry, clá a podobne. A tak firmy z USA otvárajú vo veľkom narýchlopostavené fabriky, v ktorých Mexičania pracujú v porovnaní s Američanmi za zlomok ich mzdy. Niektoré agentúry ponúkajú firmám z USA reklamu na lacnú pracovnú silu ako „chcete maximalizovať svoje zisky? ponúkame minimálne náklady na zamestnancov“ a pod.
Európska únia je organizáciou v oveľa vyššom a pokročilejšom štádiu, že si to ani sami nestačíme uvedomovať (začínala v roku 1951 ako Európske spoločenstvo uhlia a ocele), no je to stále organizácia veľkokapitálu, umožňujúca jeho bezproblémový pohyb po takmer celom „starom kontinente“. Priestor pre takúto integráciu, okrem toho, že bola pre západnú Európu nutná aj z dôvodu existencie socialistického tábora, vznikol aj preto, lebo kapitál čoraz viac prekračoval národné hranice a pre zvyšovanie ziskov potreboval čo najbezproblémovejšiu expanziu a lacnejšiu pracovnú silu. Pred dosiahnutím tohto stavu sa v minulosti o európskom projekte len rozprávalo, argumentom bol najmä mier na kontinente, či v dávnejšej minulosti obrana proti Turkom. Základom pre takýto projekt malo byť zmierenie medzi Nemeckom a Francúzskom. Integrácia, ktorá už dosiahla aj spoločnú menu, však stále nie je na konci a chystá sa ďalšia federalizácia. Prečo? Isto nie pre lepšie „pobratanie sa národov“. K takýmto krokom poháňa vedúcich, dobre platených vrcholových politikov – poskokov kapitálu, najmä prehlbujúca sa dlhová kríza v EÚ. Potrebujú rýchlo a bez reptania odsúhlasovať požiadavky trhu a bánk. A čo požaduje trh a banky? Požadujú rozsiahle sociálne škrty, no na druhej strane požadujú solidaritu samé pre seba v podobe eurovalu.
Ak sa na to pozeráme z hľadiska ekonomiky a čísel, tak nám to naozaj dáva logiku a príde nám to racionálne. Veď nie je možné donekonečna sa zadlžovať a tolerovať to „nesolventným“ štátom. A práve tým, že z hľadiska ekonomiky sú v 21. storočí útoky na sociálne práva a zhoršovanie životnej úrovne „logické“ a „nevyhnutné“, práve tým sa ukazujú protirečenia a iracionalita kapitalistického systému, tým sa ukazuje, komu slúži tento systém, ale aj konkrétne EÚ. Takéto návrhy odhaľujú tvár EÚ. Prečo majú byť celoplošne a zhora presadzované sociálne škrty, privatizácia, zvyšovanie odchodu do dôchodku, zavádzanie poplatkov, nalievanie peňazí do krachujúcich bánk či dokonca ich poštátnenie? Prečo práve toto a nie znárodnenie podnikov a koncernov, kde státisíce ľudí pracujú pre pár magnátov, topiacich sa peniazoch? Prečo nie znárodnenie bánk, ktoré majú rekordné zisky, disponujú našimi peniazmi a obracajú výsledky našej práce na trhoch, či si z nás robia otrokov pretože chceme niekde bývať? Dobre vieme, že ani tie najdrastickejšie sociálne škrty by dlh nezastavili.
Na záchranu bánk sa opäť musia skladať pracujúci. Vezmime si napríklad pôžičky pre euroval a Slovensko. Na jednej strane „musíme škrtať“, ale na strane druhej si musíme požičať, aby sme mohli požičať. Pritom si požičiavame za nevýhodné úroky, takže dávame zadarmo peniaze bankám na úrokoch a samotný euroval nejde nikde inde ako do rúk ďalších bánk. Už len z ich hľadiska – ak by im šlo naozaj o záchranu, tak prečo nepožičiavajú bezúročne?
Scenárov pre EÚ je viac a v dôsledku rozporov kapitalizmu nie je vylúčený ani jej rozpad, pravdepodobná je tiež ekonomická kolonizácia Európy nemeckými a francúzskymi bankami. Dlh, ktorý bude neustále stúpať je, je veľmi účinným otrokárom, zvlášť ak štáty rešpektujú pravidlá tohto otroctva.
Šliapať po miliónoch pracujúcich a nezamestnaných je v nevyhnutné a logické, dotknúť sa kapitalistu je neprípustné, práve naopak – treba mu podať pomocnú ruku. Také je heslo EÚ. Rozhodne sme proti takýmto heslám, ba sme za úplnú negáciu takýchto hesiel. Ak by však šlo o integráciu iného typu, o integráciu, ktorá by pomohla vzájomnej pomoci, výmene surovín a výrobkov, nie medzi kapitalistami, ale naozaj medzi národmi, k takej integrácii sa môžem prihlásiť a práve takúto integráciu možno považovať za nevyhnutnú pre napredovanie.
Čítajte tiež:
Celá debata | RSS tejto debaty