Kontrarevolúcia v Československu, ale i v celom východnom bloku nezačala až v novembrových dňoch, 17. november bol už len jej vyvrcholením. Myslím si, že záchrana socializmu bola už v tej dobe tak či onak nemožná, nakoľko vtedajšie “komunistické strany” boli už dávno zvnútra prehnité, až na pár výnimok bez kreditu. Socializmus by sa dal zachrániť jedine, ak by tu boli nejakí dobre organizovaní komunisti s morálnym kreditom v spoločnosti. Koncom roku 1989 došlo prakticky už len k formálnemu odovzdaniu moci do rúk kapitálu. Na ľudí, ktorí boli v tú dobu v uliciach nie je dôvod sa hnevať – títo ľudia boli podvedení. Sám prezident Havel im sľuboval, že nie je pravdou, že chce nastoliť kapitalizmus. Už len tento fakt nám jasne ukazuje, že ľudia boli nespokojní s politikou strany, no rozhodne si neželali návrat kapitalizmu a mnohé veci, ktoré prišli s prevratom si ani nevedeli predstaviť. Ľudia teda naivne čakali, že to zlé odíde a to dobré ostane zachované. Neuvedomovali si, že isté veci spolu súvisia. Dnes sa mnohí hanbia za svoju účasť na zhromaždeniach. Deň 17. november preto nevnímam ako fakt, že “dobrí komunisti” odišli a prišli “zlí kapitalisti”, nakoľko sa jednalo o koordináciu z oboch strán.

Počul som už aj názory, že sa to malo potlačiť násilím, avšak to by nikam neviedlo, celú situáciu by to len eskalovalo a vyžiadalo by si to zbytočné obete. Systém sa totiž nedá napraviť až keď je “o 5 minút dvanásť”. O tom, že samotná KSČ a ŠTB mali záujem na eskalovaní demonštrácií, svedčí aj fakt nafingovania smrti študenta – v skutočnosti príslušníka ŠTB Ludvíka Zifčáka.

Paradoxne jediný, kto v kontrarevolučných rokoch hovoril vo východnom bloku pravdu, bol Nicolae Ceauesceau, ktorý ľudí v uliach varoval pred tým, že Rumunsko stratí svoju nezávislosť. So 17. novembrom teda prišli do Československa ale aj do celého východného bloku zmeny, ktoré sa však dotkli celého sveta.

Východný blok – raj pre kapitalistov

Pádom socializmu sme oddialili krízu kapitalizmu, ktorý mohol bez problémov expandovať do “našej polovice sveta”, kde našiel lacnú pracovnú silu, odbytisko a šancu privatizovať strategické podniky. Prevrat, po ktorom tu bol “čistý trh”, bol v tej dobe aj rajom pre začínajúcich podnikateľov, alebo aj rabovačov-privatizérov a bývalých členov KSČ či ŠtB. Podniky, ktoré fungovali celé roky, boli zrazu “stratové” a rozpredané za korunu, následne zlikvidované. Nikomu nezáležalo na tom, aby podniky plnili štátnu kasu, aby slúžili ľudu. “Ak nemám mať z neho profit ja, tak nemá zmysel sa oň starať. Treba ho predať tak, aby som z tohto predaja niečo mal, inak sa ho neoplatí ani predať” – asi takto sa dá charakterizovať politika všetkých vlastizradných ponovembrových vlád, ktoré by za túto rabovačku mali byť riadne odsúdené a potrestané.

Jeden z týchto vlastizradcov Ján Slota sám vymyslel označenie pre tento čin : Intergalaktický lup. Privatizovali všetky vlády bez ohľadu na stranícke tričká a farbu. Všetko to podčiarkujú aj nedávno odhalené machinácie v elektrárňach, kde bola umelo vyvolaná strata, aby sa opodstatnil ich predaj. Ktorý hlupák by však kupoval stratový podnik? Svoje podniky sme teda zlikvidovali a oklieštili a stali sme sa lacnou montážnou linkou pre nadnárodné značky. A keďže v kapitalizme človek žije len vtedy, keď sa predá, ako lacné handry sme sa podhodili týmto “investorom”, dostali od nás dotácie aj na vlastné platy, pozemky a niektorým sme postavili aj dediny. Presne tým, ktorí z našej krajiny vyvezú ročne desiatky až stovky miliónov eur. Vyberte si – buď budete lacnými otrokmi, alebo nezamestnanými. Inú možnosť systém neponúka.

Okrem zahraničných firiem tu vznikla aj stabilná domáca oligarchia, ktorá obchoduje v rôznych odvetviach – od finančníctva, cez zdravotníctvo, mäsiarstvo až po vydavateľstvá a odvetvia, o ktorých ani netušíme, že v nich majú prsty. Samozrejme, inak sa začínalo s podnikaním v roku 1993 a inak sa začína dnes. Predovšetkým preto, lebo ľudia v roku 1993 boli riadne zabezpečení, mali strechu nad hlavou, časom pri stúpaní cien nehnuteľností sa z nich stali milionári. Trh bol tiež prázdnejší a nebol tak vyčistený a koncentrovaný ako dnes. Bežný človek dneška a najbližšej budúcnosti už nebude človek zabezpečený, ale naopak – človek zadĺžený, ktorý je rád, že dokázal zabezpečiť aspoň holú existenciu sebe a rodine.

Nasťahujte celý svet do Nemecka, Beneluxu a Anglicka!

Nenariekaj a vycestuj smer Západ! – také sú rady mladých samozvaných “nádejných, šikovných a úspešných intelektuálov” smerom k našej kritike kapitalizmu. Poďme si to teda rozdeliť na drobné – títo ľudia teda rešpektujú, že v krajinách, ktoré nie sú imperialistické a ekonomicky nerabujú podriadené krajiny, musíme žiť pod úrovňou (prečo potom počúvame od politikov, že si žijeme “nad pomery?”). Je to teda dôkazom toho, že kapitalizmus nespravil zo Slovenska Rakúsko alebo Švajčiarsko – ale vrátil ho tam, kam patrí – krajina lacnej pracovnej sily. Títo ľudia nevedia, že kapitalizmus je rozdelený na krajiny bohatého a chudobného kapitalizmu. Pre nich je kapitalizmom len západonemecký Mercedes, nie bangladéšske dieťa, ktoré pracuje v textilke za 20 centov na hodinu pre jednu zo svetových značiek oblečenia.

Zarobíme jedine na Západe – takže riešením “intelektuálov” pre chudobu sveta je – nasťahujte 4 miliardy ľudí do krajín západnej Európy. Čo by sa stalo? O to rýchlejšie by sme aj v Nemecku pracovali za 4-5 € na hodinu. Konkurencia totiž funguje aj na strane tých, ktorí pracovnú silu predávajú. Tiež pochybujem, že majú na Západe 4 miliardy pracovných príležitostí. Keď dnes prídete na akúkoľvek nemeckú stavbu, tak po Nemcoch tam nebude ani stopy, ale ocitnete sa na “všeslovanskom zjazde” – Rusi, Srbi, Poliaci, Slováci, Česi, Ukrajinci,…

Príďte na montážne práce do Prahy a môžete sa naučiť po rumunsky. Po kontrarevolúcii bolo ešte možné vycestovať do Británie, Nemecka či USA, vrátiť sa, kúpiť nejaký zabehnutý podnik a začať podnikať. Dnes sa vrátite, zaplatíte hypotéky, pohľadávky a iné účty a môžete vycestovať opäť. Vycestovanie na Západ nám dnes teda ponúka to, čo nám ponúkal socializmus – zabezpečiť si strechu nad hlavou a nezadlžovať sa. Akurát s tým rozdielom, že nás odtrhne od rodiny a domova. Naozaj celé Anglicko nemá umývača riadu? Naozaj musia chodiť slovanské ženy utierať zadky rakúskym a nemeckým dôchodcom? Je toto vôbec v poriadku? Nie je socialistický systém zamestnávania ľudskejší a dôstojnejší a mysliaci na človeka? Prečo by sa za tú istú prácu v inej krajine mali platiť násobky mzdy? Žiadne vrece sa však nedá plniť donekonečna.

Kapitalistická “kultúra”

Aký je ekonomický základ systému, také sú i pravidlá a zmýšľanie ľudí. Časom si spoločnosť začína zvykať na to, že mladiství zmlátia okoidúceho len preto, lebo sa im nepáči a dostanú maximálne podmienku. Zvykajú si na to, že sa nemajú do ničoho starať, lebo príslušní grázli si to s nimi vybavia alebo ich môžu rovno dobodať za to, že ich na niečo upozornili. Kultúra sa vyznačuje dvoma protikladmi – na jednej strane hrubá agresia, na strane druhej pracujeme v rukavičkách s agresormi.

Sám som bol raz na základnej škole drzý k učiteľke, za čo mi dala facku. Riešilo sa to až u zástupkyne a riaditeľa. Nechápem prečo. Podľa mňa konala úplne normálne a prirodzene – zaslúžil som si. V zmýšľaní ľudí prevláda egoizmus, egocentrizmus, povyšovanie sa nad druhých, neúcta, nedôstojnosť, najvyššia životná méta je mať riadny dom a luxusné auto. Predovšetkým pre takéto správanie ľudí som sa stal komunistom. Kapitalizmus nás vrátil do pralesa.

O masovej kultúre ani nehovoriac. Kapitalistický režim potrebuje idiotov naháňajúcich sa za každodennými zábavkami, ťukajúcich do tabletov a smartfónov, ktorí buď opakujú to, čo počuli 100-krát, alebo naopak nemajú o politike a histórii žiadnu vedomosť. Televízia je zahltená dvoma formami zábavy – americkými komédiami a americkými vojnovými filmami či seriálmi o tajných službách. Komédie sú zväčša o arogancii človeka k človeku o násilí človeka k človeku a o celej vede okolo sexu. Typickou ukážkou sú “Prci prci prcičky” alebo “Scary Movie”, kde má byť napríklad vtipné horiace dieťa, alebo stará mama, ktorú zavalí klavír letiaci zo schodov. Vojenské filmy zasa ospravedlňujú a propagujú zahraničnú politiku USA. Ďalej sme si zvykli na reality show, kde televízie zneužívajú malomyseľných, zakomplexovaných a asociálov k vytĺkaniu ziskov a zvyšovaniu sledovanosti.

Po hudobnej stránke sú dnes populárni predovšetkým úbožiaci ako Rytmus, Ego či Majk Spirit. Neviem, ako by ľudia v roku 1989 reagovali, keby sa dozvedeli, že víťaz talentovej súťaže (The Pastels) bude tancovať v klipe “Čo ti jebe”. Nikto by neveril, že človek, ktorý nazve vo videu niekoho deti “malými kurvami”, nebude mať hanbu chodiť na ulicu, nie to ešte vystupovať na pódiu. Nik by tiež neveril že partia samoľúbych chudákov (Majk Spirit a kol.) natočí pesničku o tom, ako “ľubia jebať” a naozaj ju nahrajú na internet. Nuž áno, takéto hviezdy nám splodil kapitalistický režim.

Nedávno som stretol učiteľa, ktorý bol vždy antikomunistom a s ktorým sme sa na hodinách vždy doberali a sám mi povedal, že komunisti mali podstatne lepšiu kultúru ako tento súčasný humus a odpad. Pokiaľ ide o ideologickú časť, tak ľuďom je cez médiá vštepovaný antikomunizmus príbehmi o jeho údajných zločinoch, neraz vytrhnutých z kontextu. Kapitalistické zločiny sú naopak ignorované alebo neoznačované ako “kapitalistické”. Uvedie sa len “polícia nasadila slzotvorný plyn”, namiesto – “totalitná kapitalistická polícia slúžiaca záujmom oligarchov nasadila na pokojných protestantov slzotvorný plyn”, ako by to bolo v opačnom prípade.

Medzinárodná situácia

Víťazný kapitalistický blok napriek dohodám vojensky a ekonomicky expandoval až k hraniciam Ruskej federácie. Vytvorili sa nové bloky, tentokrát sú však všetky kapitalistické. Na jednej strane USA a im podriadená Európska únia a na druhej strane predovšetkým Rusko a Čína. Počas celej doby dochádza ku konsolidácii blokov a snahe ekonomicky, vojensky a politicky pohltiť čo najviac štátov. Štáty EÚ, ktoré boli pod diktátom USA už od čias Marshallowho plánu, sa časom stali jednotným blokom s voľným pohybom kapitálu, tovarov a osôb, ale aj s jednotnou politikou a oklieštenými možnosťami suverenity štátov. Tento stav vyhovuje predovšetkým nemeckému a francúzskemu kapitálu, čím sa jeho bezproblémové pôsobenie rozšírilo na územie celej únie.

V súčasnosti sa pripravujú nové dohody o zónach voľného obchodu jednotlivých blokov. Príkladom je TTIP, ale aj zmluvy iniciované Čínou s niekoľkými ázijskými krajinami. Podobné zmluvy ako s Európou chystajú USA aj v Ázii – s inými krajinami ako Čína.

Vo svete prevláda vojenská dominancia NATO, a teda predovšetkým USA. NATO sa rozšírilo o množstvo nových krajín, rovnako aj podmienkou vstupu do EÚ bol vstup do NATO. Svet je posiaty základňami NATO, ostatné bloky nemajú na cudzích územiach takmer žiadne základne. V posledných dňoch armáda USA aj názorne dokázala, že okupuje celú Európu, vrátane bývalého Československa. Vlastizradný parlament len nedávno oficiálne odsúhlasil ich vojenskú prítomnosť na Slovensku. Proti tomu hlasovala len hŕstka poslancov. Zdôrazňujem predovšetkým fakt, že členstvom v NATO a slúžením tomuto celku sme v bezpečí – avšak len pred NATOm samotným. Tento stav má však aj inú – podstatne temnejšiu stránku. Akýkoľvek ľudový odpor môže byť veľmi rýchlo a efektívne vojensky potlačený, ako to poznáme z krajín Latinskej Ameriky či Ázie.

Počas 26 rokov kapitalizmu sme mohli pozorovať rôzne snahy o prevraty a farebné revolúcie v krajinách, kde západný kapitál nemá dostatočný vplyv. Šlo o krajiny ako Gruzínsko, Ukrajina či Bielorusko. V Hondurase došlo v roku 2010 ku klasickému vojenskému prevratu podľa bežného scenára CIA. V súčasnosti je v Európe najvyhrotenejšia situácia v súvislosti s udalosťami na Ukrajine. Európa sa militarizuje pričom zámienkou má byť údajná “ruská agresia” na Ukrajine. Má sa jednať o údajnú anexiu Krymu, na ktorom prebehlo po fašistickom puči referendum o pričlenení sa k Rusku a vznik Doneckej a Luhanskej ľudovej republiky, ktoré bojujú proti ukrajinským fašistom-banderovcom. Zo širšieho hľadiska môžeme povedať, že tu prebieha boj o ukrajinský trh medzi Ruskou federáciou a Západom, pričom jedna veľmoc tento trh nechce pustiť a druhá ho chce naopak získať pre seba. Na Ukrajine prebehol “majdan”, ktorý je čo sa týka násilia najagresívnejší prevrat v novodobej histórii Európy. K moci sa dostali fašistické reakčné sily poháňané nacionalizmom a nenávisťou k Rusku. Tieto fašistické sily predovšetkým z Pravého sektoru stoja za zastrelením a napokon aj upálením takmer 50 ľudí vo východoukrajinskej Odese. Európa je voči fašizmu slepá a zaujíma ju len fakt, kam sa Ukrajina pripojí. Európou sa preháňajú vojská NATO, budujú základne.

V utečeneckej kríze a vzniku teroristického “Islamského štátu” sa tiež prejavila západná neokolonialistická politika, ktorej dôsledky nepociťujú už len obyvatelia tretieho sveta, ale i samotní Európania. Táto situácia je živnou pôdou pre nový vzostup nacizmu v Európe, ktorý namiesto vyriešenia základných rozporov kapitalistického zriadenia prejde k národnostnej nenávisti a fyzickej likvidácii. Kapitalistické štáty sú pre svoje vlastné zákony nekompetentné konať v tejto veci, skutočné komunistické či antifašistické hnutie sa ešte len prebúdza. V niektorých krajinách ako Nemecko je silnejšie, inde je marginálne.

Pokojný rast sa skončil – nastáva obdobie nepokojov

Nemyslím si, že pri porovnávaní kapitalizmu a socializmu máme “na výber” ako pri výbere farby steny. Nemáme na výber zvoliť si zriadenie, ktoré sa nám viac páči a vyhovuje. To je akoby sme sa dnes mohli rozhodnúť pre feudalizmus, čo je v súčasnom stave priemyselnej výroby nemožné, respektíve možné len vo veľmi zaostalých krajinách. Celý boj medzi kapitalizmom a socializmom je bojom medzi pokrokovými a reakčnými silami, bojom medzi buržoáziou a proletariátom. Kapitalizmus treba chápať v pohybe, nakoľko kapitalizmus pre svoje základne rozpory pravidelne smeruje do chudoby, kríz a vojen. Ničí, likviduje a prerozdeľuje, aby mohol znova vyrábať a predávať. S ním sa mení i myslenie a uvedomovanie ľudí. To, čo dnes nechápeme, pochopíme o pár rokov. Rovnako tak pochopíme tie úseky histórie, ktoré sa nám dnes zdajú nelogické.

Všimnime si, kam sa kapitalistický svet posunul za posledných 5 rokov. Kapitalizmus bude musieť byť odstránený bez ohľadu na to, či bol ten kapitalista lepší a ten horší. Aj feudál bol jeden lepší, druhý horší, rovnako tak jeden otrokár sa o otroka staral viac, iný menej. To však nič nemení na ekonomickej podstate vykorisťovania človeka človekom a nevyhnutnosti jeho nahradenia vyspelejším zriadením, pokiaľ chce spoločnost vôbec prežiť.

Príprava na socialistickú revolúciu poučenú z chýb minulosti

Súčasný stav myslenia a predovšetkým triedneho uvedomenia spoločnosti je po 26 rokoch kapitalizmu zúfalý, no má to svoje príčiny. Predovšetkým tieto:
– sila, ktorá o sebe deklarovala, že predstavuje záujmy pracujúcej triedy, zradila a sklamala
– neexistuje tu žiadna iná dostatočná sila, ktorá by ukazovala cestu a uvedomovala
– neexistujú žiadne novodobé úspechy vzájomnej solidarity, tá je rovnako rozbitá

Momentálne sa teda čo sa týka uvedomenia nachádzame ďaleko pred narodením V. I. Lenina. Stav sa však krok po kroku zlepšuje aj u nás. Ľudia v Československu akoby úplne prijali pravidlá a zákony kapitalizmu bez ohľadu na to, či sa im páčia alebo nie. Názory v spoločnosti by som rozdelil na dve hlavné skupiny:

a) pozitívna
– keď budeš na sebe pracovať, môžeš byť milionárom (hovoria často študenti, ktorých živia rodičia). Tento názor je momentálne v istých skupinách dosť populárny.
– potom je tu skupina kapitalistických detí – “môj otec vybudoval od základu našu firmu”, tí už zo svojho triedneho postavenia nemôžu patriť inde
– ďalšia skupina kritizuje predovšetkým obmedzenia v socializme (samozvaní umelci a herci)
-samotní kapitalisti – teda trieda podnikateľov, ktorým sa darí
– politickí antikomunisti typu Kalmus, Šinágl a spol. Ich antikomunizmus prerastá do podpory imperialistickej agresie a fašizmu.
– ľudia, ktorí oprávnene kritizujú chybné kroky KSČ, no neuvedomujú si, že to, čo majú – napríklad dom, majú práve vďaka socializmu. Kritizujú drobné neprávosti, ale nevidia väčšie neprávosti kapitalizmu. Už to nechcú zažiť – stačilo im.

b) negatívna
– za socializmu sa im žilo lepšie, ale chápu to ako minulosť a sú stotožnení s kapitalizmom
– držia nám palce – “bodaj by sa Vám to podarilo” , ale to je všetko.
– kritizujú kapitalistický režim, predovšetkým však neoliberalizmus a hľadajú alternatívy, ktoré však neprekračujú hranicu kapitalizmu
– kritici kapitalizmu, no zároveň kritici komunizmu
– ľudia, ktorí sa stávajú aktívnymi komunistami

c) pomätenci
– táto skupina, pomerne početná, ani nevie čo je kapitalizmus, čo je socializmus. Socializmus, to je pre nich Rusko, Putin, Fico, Zeman a každý, kto zadlžuje. Títo ľudia zároveň často patria do úplne prvej spomínanej skupiny.

Snažil som sa vymenovať aspoň hlavné skupiny, s ktorými prichádzam do kontaktu. Zatiaľ všeobecne platí, že ľudia skôr ako odstrániť kapitalizmus uvažujú nad tým, ako sa stať kapitalistom. So vznikom novej marxisticko-leninskej strany začínam vnímať, že socializmus nie je akýmsi “retrom” – pobehovaním doma v pionierskom. Ľudia začínajú chápať socializmus ako reálny boj za budúcnosť.

Vysvetľujeme ľuďom základné veci fungovania systému. Vysvetľujeme im, že nie je podstatné, ktorá strana je pri moci, ale ktorá trieda je pri moci.

Vysvetľujeme im, že demokracia neznamená, že sa môžeme sťažovať, ale že o niečom môžeme reálne rozhodovať.

Vysvetľujeme im, že naši tzv. zástupcovia sa v súčasnej situácii musia len prizerať kapitalistickému trhu, nemôžu do neho výrazne zasahovať, rovnako tak kapitalisti sa ním musia tak či onak riadiť.

Vysvetľujeme a na príkladoch odhaľujeme, že sloboda slova platí len dovtedy, kým sa slová nezačnú meniť na činy, vtedy dokážu kapitalisti povstanie utopiť v krvi.

Vysvetľujeme im, že je rozdielom obdobie studenej vojny, kedy za akýmkoľvek bezvýznamným disidentom, ktorý si prdol, stál celý Západný svet a stačili mu plné ulice nato, aby rozobral a ukradol republiku. Stačila mu akákoľvek nespokojná skupina ľudí ku štvavej kampani proti socializmu. Dnes nás môžu byť v uliciach milióny a rozídeme sa domov, nik si nás nevšimne. Nestojí za nami polovica sveta s bohatým kontom a štedrými darmi. Snažíme sa predovšetkým o to, aby sa ľudia nenechali opiť rožkom a pridali sa k boju za budúcosť.

Keď sa Marx, Engels a Lenin dokázali poučiť z Parížskej komúny, aj my sa musíme poučiť z prvého pokusu o nastolenie socializmu. Predovšetkým v týchto bodoch:

– viac demokracie pre pracujúcu triedu, no rázne potlačenie oligarchie
– voliteľnosť, odvolateľnosť – konkrétne a pravidelné zodpovedanie sa zo zverených úloh
– riešiť veci na mieste, nie od stola
– podmienkou získania miesta musí byť odbornosť, nie členstvo v strane
– žiadne osobné výhody z členstva v strane (naša strana má už v Stanovách, že zvolený poslanec odovzdáva plat strane a tá ho následne vypláca)
– posilnenie kritiky i sebakritiky, osobný príklad
– kontrola zdola nahor i zhora nadol, demokratizácia riadenia výroby i miestnej politiky
– žiadni “študovaní politici”, ktorí po skončení školy hneď obliekajú sako

Boj pokračuje – nie späť, ale vpred k socializmu!