Krátko o masovej spoločnosti a masovej kultúre

Základom masovej spoločnosti sú masy. Podľa Reifovej sa pojem „masa― používa na označenie veľkého, početne nedefinovaného množstva ľudí, ktorí sú rozptýlení v priestore a neexistujú medzi nimi fyzické ani sociálne väzby. V prípade použitia pojmu masa na označenie publika masových médií je zdieľaným rysom ich príslušníkov vystavenie totožným mediálnym obsahom a vplyvom. McQuail poukazuje na rôzne poňatie slova „masa― a „masová spoločnosť―: „Rané používanie tohto pojmu obvykle vyvolávalo negatívne asociácie. Pôvodne odkazovalo k predstave davu či k „obyčajnému ľudu“, ktorý bol obvykle vnímaný ako nevzdelaný, obmedzený a potenciálne iracionálny, vzperný, ba dokonca surový― a dodáva, že v socialistickej tradícii sa naopak masa používala v pozitívnom slova zmysle, kedy predstavovala „silu a solidaritu obyčajných pracujúcich ľudí, ktorí sa zorganizovali, aby sa postavili za spoločné záujmy, alebo čelili útlaku.“

Negatívny pohľad na masu či davy (pričom tieto pojmy treba rozlišovať) majú aj Le Bon alebo Ortego Y Gassete, ktorý tvrdí: „Človek v mase (dave) je bez minulosti a je zmietaný od jedného kraja kontinentu po druhý, je to človek bez jadra, bez vlastného „ja“, bez individuality.“ Dôraz kladú na aristokratické hodnoty a davom pripisujú len negatívne vlastnosti. Tým pádom popierajú, resp. negujú príčiny a pohnútky individualít organizovať sa napríklad aj v spoločnom boji za svoje požiadavky. (Vezmime si napríklad protesty „Gorila― na Slovensku počiatkom roku 2012. Na týchto protestoch sa zúčastnili ľudia rôznych politických názorov, od komunistov, cez anarchistov, nacionalistov, nahnevaných ľudí bez vážnejšieho záujmu o politiku, voličov Smeru, až po pravicových voličov a neoliberálov. Podobne to bolo aj so správaním účastníkov. Zatiaľ čo jedni vyzývali k mierovému pochodu, iní poškodzovali budovy. Medzi účastníkmi bolo tiež mnoho takých, ktorí celé protesty považovali za umelo vytvorené a riadené zhora. Možno práve pre bezideovosť protesty nič nedosiahli a viedli maximálne k nadávaniu poslancom z balkóna parlamentu či zničeniu darčeka poslanca Ondruša, ktorý niesol pre kolegyňu.)

Bol by napríklad úspešný generálny štrajk alebo vynútenie sociálnych zmien, ak by sme sa riadili týmito autormi, ktorí tvrdia, že podstatou davu je človek, ktorý nekoná samostatne, iba ak navyše lynčuje, že davy sa dovolávajú chleba (pri vzburách) a pritom ničia pekárne? že ľudia v dave sú bez názoru? Je bez názoru ten, kto sa v ťažkej situácii pripojí napr. k štrajku alebo povstaniu, alebo ten, kto iba nadáva a čaká, ako to dopadne? Nie je sila tých, ktorí vlastnia len svoju pracovnú silu proti tým, ktorí disponujú obrovským kapitálom práve v jednote?

Pokiaľ ide o masovú kultúru v spoločnosti, podľa historického materializmu tieto hodnoty, vzory správania a náhľady závisia od toho, aké je bytie samotnej spoločnosti. Netreba ich teda hľadať v samotných ideách, teóriách a náhľadoch, ale v materiálnych podmienkach života spoločnosti, od ktorého sa tieto idey, vzory správania a náhľady odrážajú. Aj Denis McQuail v knihe Úvod do teórie masovej komunikácie v súvislosti s publikom píše: „Nemožno zabudnúť, že publiká nie sú produktom len – ani hlavne – technológie a mediálneho priemyslového vývoja (rovnako ako nie sú výsledkom snaženia obchodných manažérov), ale predovšetkým života spoločnosti.“
Rôzne spoločenské zriadenia vo vývoji spoločnosti produkovali rôzne idey, teórie a politické náhľady. Iné boli v prvotnopospolnej spoločnosti, iné v otrokárskom zriadení, iné vo feudalizme a iné sú v kapitalizme (a iné v socializme). Ten je pre súkromné vlastníctvo výrobných prostriedkov a voľný trh založený predovšetkým na individualizme, konzume a vzájomnom boji jednotlivých subjektov. Tieto hodnoty, ktoré sú pre toto zriadenie samozrejmosťou, sa premietajú aj do uvažovania ľudí. (Avšak to, že idey majú pôvod v materiálnych podmienkach spoločnosti podľa historického materializmu neznamená, že nemajú spätný vplyv na spoločnosť. Práve naopak – majú rozhodujúcu úlohu v dejinách spoločnosti. Boli to idey, ktoré ovládli masy a napokon priniesli zriadenie nové. Tieto idey vznikajú vtedy, keď už výroba danej spoločnosti prekoná samú seba, vlastníctvo sa dostane do rozporu so spôsobom výroby a ďalej sa môže rozvíjať len v nových podmienkach, keď je v súlade charakter výroby s jej vlastníctvom. Prvotnopospolnú spoločnosť po vynájdení nových nástrojov a zavedení spoločenskej deľby práce, kedy sa naskytla možnosť hromadiť bohatstvo, vystriedalo otrokárstvo. Ďalším zdokonalením poľnohospodárstva, ktoré sa oddelilo od remesla, vznikajú feudálne výrobné vzťahy. V jeho lone s postupom remesla, vznikom prvých manufaktúr a najmä priemyselnou revolúciou feudálne vzťahy už bránia novému rozvoju výroby a prichádzajú buržoázne revolúcie. Kapitalizmus má spočiatku pokrokový spôsob výroby, je v súlade s vlastníctvom výroby, no jeho postupom dochádza k čoraz väčšej koncentrácii výroby do súkromných rúk najbohatších jednotlivcov, výroba má čoraz viac spoločenský ráz, drobné remeslá a malovýroba zanikajú. Ľudia spoločne vyrábajú, no hodnoty ich práce sú im odcudzované. Vidíme to aj v súčasnosti, kde napriek masovej výrobe a novým technológiám stúpajú zisky najsilnejším skupinám, no v sociálnej oblasti sú pre fungovanie systému nevyhnutné škrty v sociálnej oblasti a zvyšovanie chudoby.)

Masová spoločnosť v takej podobe ako ju poznáme dnes, mohla vzniknúť len s rozvojom koncentrácie obyvateľstva vo väčších centrách, s rozvojom priemyslu, urbanizácie, globalizácie a v neposlednom rade s rozvojom techniky, ktorá priniesla masovokomunikačné technológie. Peter Grečo o masovom človeku ako produkte buržoáznej spoločnosti píše: „Produkt masovej spoločnosti a jej „kultúry“ predstavuje tzv. jednorozmerný jedinec, osamelý dav. Ide o pojmy straty životnej orientácie človeka v atomizovanej spoločnosti.“ Umberto Eco prorokuje v masovej kultúre apokalyptický zánik kultúrneho ľudstva: „Masová kultúra je antikultúra. Keďže však vzniká v dobe, kedy účasť más na živote v spoločnosti sa stáva stále zrejmejším javom historického kontextu, tak tento pojem neoznačuje len prechodnú a obmedzenú úchylku, ale stáva sa dokladom neodčiniteľného úpadku, o ktorom kultúrne založený človek (pozostatok prehistórie, tvor na vyhynutie) nemôže podať svedectvo inak než v polohe naprostej skepsy a apokalypsy.“Alexis de Tocqueville o predmetoch ľudského záujmu v masovej spoločnosti píše: „…sú v jednom kuse v honbe za drobnými a všednými zábavami, ktorými sýtia svoju dušu. Každý z nich sa vo svojom ústraní zdá ľahostajný k osudu všetkých ostatných; jeho deti a jeho osobní priatelia tvoria pre neho celé ľudstvo. Žije vedľa svojich spoluobčanov, ale nevidí ich, dotýka sa ich, ale necíti ich; existuje iba v sebe samom a pre seba samého, a aj keď mu ešte zostáva rodina, dá sa povedať, že vlasť už nemá. […] Despotickej moci zrejme vyhovuje, ak sa budú všetci správať povrchne a sebecky, dalo by sa povedať nedospelo, a preto sa snaží udržať ich neodvolateľne v detstve.“

Vzťahu medzi masovou spoločnosťou a mocenskou elitou sa venuje aj český publicista Bohumír Pavelek v knihe Buržoázna spoločnosť: „Tí, ktorí vládnu, vysávajú, hypnotizujú a ovládajú masy a koho nepotrebujú alebo im nejde veľmi pod nos, odstavujú mimo hru a odosielajú ich do podradných alebo večných lovísk […] Podmanená väčšina spoločnosti nerobí nič, čo by sa im nehodilo do krámu: tzv. kolektívna vôľa davu, ľudu, pracujúcich, národa alebo verejnosti – ak nepočítame revolučné okamihy, takmer vždy v dejinách vyjadrovala priania dominantnej moci.“ Človekom v dnešnej spoločnosti sa zaoberá aj Martin Solík v práci Identita a spoločnosť – vzájomný vzťah, v ktorej tvrdí, že ľudia prestali oplývať hlbokou vnútornou silou, ich život nemá žiadnu silnejšiu myšlienku, ich konanie nie je ani zaujímavé ani „nijaké―, ale len plytké. Slovo „masa― sa zamieňa aj so slovom „dav―, čo však nie je na mieste. Masovú spoločnosť možno chápať v širšom rámci, môže byť rozptýlená po celej krajine, kontinente či po celom svete a spája ju predovšetkým podobný spôsob života. Napríklad mladých ľudí, ktorí si počas cesty do školy púšťajú naplno hudbu z mobilného telefónu, nájdeme na východe aj západe republiky a navzájom o sebe nevedia. Slovo „dav― by sa dalo chápať už v užšom zmysle, ako skupinu ľudí, ktorých spája istá príčina, istá túžba, myšlienka či cieľ. Tou môže byť čokoľvek, od revolúcie a nespokojnosti, cez snahu zabávať sa na demolácii verejného majetku, až po snahu lacno nakúpiť v hypermarkete počas výpredaja. Peter Grečo vo svojej práci o dave píše: „Dav je väčšie množstvo jedincov, ktorých spája dohromady vzrušujúca príčina.

Zverejnené v časopise Vzdor – Február 2013