Juhoafrická republika je krajina, v ktorej ešte prednedávnom panoval rasistický a fašistický režim – apartheid, podporovaný západnými magnátmi. Krajina a jej obyvateľstvo vyhralo boj s apartheidom na čele s Mandelom a mohla sa tak priradiť ku krajinám tretieho sveta, ktoré sa vyslobodili spod kolonizácie. Krajina, ktorá hostila majstrovstvá sveta vo futbale, ale aj posledný festival WFDY (Svetová federácia demokratickej mládeže, ktorej členom je aj SZM), sa vyslobodila z okov, ktoré boli jasne zreteľné, no posunula sa na úroveň ďalších štátov tretieho sveta zmietaných neokolonializmom – teda kolonializmom ekonomickým, hoc krajina je formálne nezávislá.

A aj preto nerastné bohatstvo tak drahého kovu akým je platina, nepatrí Juhoafričanom, ale firme Lonmin. Sociálna situácia obyvateľstva je v zlom stave, Johannesburg patrí k mestám s najväčšou kriminalitou (priemerne vraj jedno prepadnutie za 7 sekúnd). Streľba do štrajkujúcich baníkov v bani na platinu bol najväčším masakrom od pádu apartheidu. Zabitých bolo 36 ľudí.

Polícia zásah ospravedlňuje tým, že baníci boli rozzúrení a vyzbrojení mačetami tyčami. Polícia preto vraj musela zasiahnuť. Samozrejme po tom, ako ich vyzvala, aby sa vrátili do práce! Aká možnosť voľby! Ďalej sme sa dozvedeli, že nie zahraničný kapitál okráda baníkov, ale že baníci svojim štrajkom a požadovaním vyššej mzdy oberajú majiteľa (toto sme mohli počuť napríklad v TA3), zahraničnú firmu Lonmin o obrovské zisky.

Uvedomujeme si vôbec, že ide o masaker viac ako tridsiatich ľudí? Koľko špiny a kritiky by bolo zo strany masmédií vznesenej, ak by sa niečo také stalo v krajine, ktorá prekáža Západu a najmä neoliberalizmu? Nevolali by na slovo vzatí odborníci a analytici z kadeakých „nezávislých“ inštitúcii po zmene systému? Spomeňme si, ako médiám ležalo v žalúdku, keď Chávez spravil presný opak – poslal armádu nie proti pracujúcim, ale proti kapitalistom. Tu dokonca nikto nebol zabitý, ale firma drancujúca prírodné zdroje a vynášajúca nemalé zisky do vrecák jedného, prešla do rúk Venezuelčanov.

Čo iné ako hnev ostáva vykorisťovaným v treťom svete? Veď sú nechaní napospas tomu najkrutejšiemu kapitalizmu. Formu boja napokon neurčili baníci, ale ich nepriateľ, ktorý poslal políciu. Tam si monopoly môžu dovoliť to, čo si nemôžu dovoliť v tzv. „vyspelom svete“, nakoľko situácia v týchto krajinách nikoho nezaujíma. Nie je tu ničím neobvyklým ani fyzická likvidácia odborárskych predákov. Dozvedeli by sme sa o štrajku či postavení týchto ľudí, ak by nedošlo k streľbe? Na to aby sa človek nahneval a rozzúril, potrebuje nejaký dôvod a štrajkujúcich baníkov neodradila ani streľba. Nahnevaní teda nie sú ani z nudy, ani z rozmaru. Baníci ukázali svoju uvedomelosť, zjednotili sa a nenechali sa vyhodiť z práce v ťažkej životnej situácii. (Najnovšie sa firma sa vyhráža, že tí, ktorí nenastúpia v pondelok do práce, budú vyhodení)

Aké právo má vôbec nejaký majiteľ firmy vlastniť nerastné bohatstvo krajiny? Mám potom aj ja právo vlastniť vzduch či všetku vodu sveta? Každý dňom štrajku baníci nehanebne okrádajú firmu Lonmin o obrovské čiastky, no sami nemajú pomaly z čoho žiť.

Na tomto masakri sa dá ukážkovo vysvetliť formálne „právo na názor“ v kapitalizme. Môžeme kričať, nadávať, no len pokiaľ ide o volanie na púšti bez efektu. Ale ak zistíme, že zo slov sa nenajeme a začneme konať, stretneme sa so silovými zložkami kapitalistického aparátu. Porozprávať sa, aké sú v práci neznesiteľné podmienky a potom sa do nej pekne vrátiť – zrejme aj s úsmevom na tvári a pracovným nasadením, to by sa im páčilo. Tak to má vyzerať, to je ono!

Vyjadrujem baníkom plnú podporu a solidaritu, vládu JAR vyzývam k odvahe poslať políciu proti firme Lonmin a znárodniť bane.