Zverejňujem svoj príhovor z prvomájového zhromaždenia v Prievidzi.

Vážené súdružky, vážení súdruhovia, prajem Vám krásny Sviatok práce, preto aj svoj príhovor budem venovať oslávencovi – práci.

keď som kedysi diskutoval s antikomunistami, o socializme povedali – jedinou výhodou bolo, že si mal istotu práce. Inak samozrejme všetko zle a prácu, tu si nájdeš aj dnes. No a čo hovoria mnohí dnes, keď poukazujeme na nevyhovujúce pracovné podmienky? Buď rád že máš prácu! Vieš aké je ťažké udržať sa na trhu? To čo je pre  nich v socializme „len toľko“, to je pre nich v kapitalizme „až toľko“.

Ja dnes odpovedám – mať prácu nestačí. Aj otroci v staroveku mali prácu, aj nevoľníci boli zahltení prácou a predsa tieto zriadenia padli. Dôležité je totiž nie len to či pracuješ ale aj pre koho pracuješ. Lebo od toho závisia aj ďalšie životne dôležité veci a istoty. Je veľký rozdiel v tom, ak svojou prácou vytvárame zisky súkromným osobám či už v podobe domácich alebo zahraničných kapitalistov, alebo nadnárodných gigantov a z výplat najskôr nasýtime banku a potom svoje vlastné deti a je rozdiel keď spoločnosť pracuje sama pre seba, keď výsledky práce idú do národnej kasy.

S tým súvisia aj ďalšie istoty, ktoré sú dnes luxusom ako napríklad istota založiť rodinu a istota, že s ňou aj budem, nie že si budem s nimi telefonovať kdesi zo stavby z Nemecka aby som si zaistil ďalšiu samozrejmosť strechu nad hlavou, istota normálneho života. Je hanbou, že naše ženy opúšťajú rodiny aby utierali zadky ľuďom na Západe, je hanbou že srbské ženy musia chodiť na turistické víza pracovať za pás do Galanty. A mám taký pocit, že opäť treba začať bojovať za 8 hodinový pracovný čas, ktorý bol vybojovaný pred sto rokmi, lebo v mnohých podnikoch neplatí ani to.

Nechceme žiť preto, aby sme pracovali, ale chceme pracovať preto, aby sme žili. Dnes je človek len na robotu a nikoho nezaujíma jeho život, jeho rodina, jeho rozvoj či voľný čas. A to buďme ešte radi, že žijeme len vo východnej časti Európy, pretože dôsledky kapitalizmu sú čím ďalej tým ťažšie. Kapitalisti nám tu mávali kadejakými nablýskanými tovarmi alebo tropickým ovocím, ale nepovedali nám čo za tým stojí. Pozrite si hocaký dokument z kapitalistických textiliek v Bangladéši či Číne.  Pozrite si taký dokument „cena riflí“. Ľudia pracujú 14 hodín denne, spia v provizórnych posteliach aby mohli ráno zasa pracovať a vyrábať rifle, ktorými nám budú pokrokoví kapitalisti mávať pri Berlínskom múre. Mávali nám aj lacnými banánmi. Tak si pozrite nejaký dokument z plantáži strednej a južnej Ameriky. Spomeniem len dokument, ktorý šiel asi pre rokom na RTVS, myslím že sa to volalo Ľudstvo – jedna žena z Haiti tam hovorila, že majiteľ plantáže jej pravidelne znásilňuje dcéru, ale ona nemôže nič spraviť, lebo by prišla o prácu a to je nezlučiteľné s existenciou a na právnika aj tak nemá. Minulý týždeň som počul v rádiu, že v Indii vo fabrike na topánky keď treba dokončiť zákazku, tak majiteľ továrne zamkne pracovníkov aj s ich rodinami vo fabrike a musia pracovať dokiaľ sa zakázka nedokončí. Keď Juhoafrický baníci zlatých baní deň štrajkujú, tak Americký pán vlastník týchto baní už vykrikuje o aké milióny ho okrádajú. Oni jeho – nie on ich!

Vážené súdružky a súdruhovia – aj toto je kapitalizmus. Čistý a nedeformovaný. Absolútne bez práv, a len s vládou ruky trhu. Hovorím to preto, lebo mnohí keď povedia kapitalizmus, myslia tým nemeckých dôchodcov miešajúcich kávičku na námestí. Úmyselne hovorím o dôchodcoch. Pretože ja ako mladý človek, v júli mám 30, sa v tomto režime už dôchodku nedožijem. Áno, 30 rokov po uvoľnení tej ručnej brzdy pokroku – teda socializmu sa dozvedáme, že zomrieme na lešení alebo za pásom a tak je to správne a zodpovedné. A to napriek tomu, že vyprodukujeme každým rokom viac a viac tovarov, ale žiaľ nie pre seba. Gratulujem tu prítomným dôchodcom k ich neraz mizerným, ale predsa len dôchodkom a symbolicky sa lúčim s týmto boľševickým prežitkom, ktorý si už nemôže naša kapitalistická spoločnosť dovoliť. Ale banky to už vyriešili – máme si odkadať 20 % z platu na dôchodok. Nevedel som, že môj plat má 120%.

Vážené súdružky a súdruhovia, Milan Kňažko v reláci Sedem, kde ich je ale 5 (vidíte, aj oni sa museli uskromniť) hovoril o tom, že štát sa nemá o ľudí starať, ale má vytvoriť podmienky, aby sa človek vedel o seba postarať sám. Ja ho beriem za slovo a pýtam sa: je kapitalizmus také zriadenie, ktoré nám umožňuje riadne sa o seba postarať, alebo je to zriadenie, kde sa celé pracujúce masy starajú o potreby hŕstky najbohatších. Nie je azda socializmus zriadením, kde sa celá spoločnosť stará sama o seba a niet tu žiadnych parazitov a darmožráčov?

Súdružky a súdruhovia, naša strana po II. zjazde predstavila svoj program. Začali sa ozývať hlasy, že tento program je luxusný, že je populistický, nereálny a že si ho nemôžeme dovoliť. Títo naši kritici majú i nemajú pravdu. Záleží to od toho komu sa klaniame, čo je pre nás priorita. Či koza alebo vlk, či človek, alebo kapitál. Predstavte si, my v ňom požadujeme len normálny život pre každého, nechceme Ferrari a jachtu do každej rodiny, ako by sa z niektorých komentárov mohlo zdať.

My však hovoríme za akých podmienok to chceme zrealizovať – za podmienok triedneho boja s triedou kapitalistov. Pokiaľ rešpektujeme súčasné zriadenie a jeho zákony, tak majú naši oponenti pravdu. Nemôžeme si dovoliť normálny život pre pracujúcich a zároveň kŕmiť nenakŕmiteľné koncerny a magnátov. Za stavu, že jedno percento vlastní polovicu zdrojov planéty to určite nepôjde a tento stav treba prelomiť. Oni sa klaňajú trhu, my sa však klaniame človeku.

Komunisti tu tiež nie sú preto, aby ľuďom jednorázovo pomáhali. Ja nie som F&F – teda finančník a filantrop. Môj majetok nie je X miliónov korún, tak ako povedal o sebe pán Kiska. Moja manželka nekupuje nejakú ubytovňu a ani lukratívne pozemky, tak ako manželky našich demokraticky zvolených politikov. Preto ak chce niekto jednorázovú pomoc, nech sa páči za týmito pánmi, ich to nezruinuje. My sme tu predovšetkým preto, aby sme ľudí organizovali a mobilizovali v boji za svoje práva.

Pán Sulík, ktorý sa rozčuľoval že na Veľký piatok nekúpi rožky, lebo si ťuťmák nevie upiecť chleba, povedal o predavačkách – že keď sa im nepáči, majú možnosť odísť z práce. Ja si myslím, že je tu ešte jedna dôležitejšia možnosť a to nie z práce odísť, ale spoločne v nej presadzovať svoje práva.