Je študentom strednej školy, členom slovenskej politickej strany, ktorá sa hlási k marxizmu-leninizmu. Aktívne sa zaujíma o KĽDR a v apríli navštívil Pchjongjang. Prinášam vám rozhovor s Alexandrom Velitšom, ktorý nám opísal svoje zážitky z KĽDR ako aj svoje názory na fungovanie tejto krajiny. Rozhovor nie je žiadnym potľapkávaním sa po ramene, pýtal som sa veci, ktoré ľudí zaujímajú.

Ako študent strednej školy sa pomerne intenzívne zaujímaš o KĽDR. Si členom spoločnosti československo-kórejského priateľstva Pektusan. Čo Ťa k tomu priviedlo a prečo práve KĽDR?

Už dlho sa zaujímam o Áziu, vždy ma fascinovala ázijská kultúra, keďže Aziati sú veľmi mierumilovní, úctiví a zdvorilí, majú iný spôsob života a neponáhľajú sa toľko. Najviac z ázijských krajín ma zaujíma práve Kórejská ľudovodemokratická republika, pretože kórejská povaha a kultúra je mi blízka a KĽDR je jedna z posledných socialistických krajín na svete.

O KĽDR som sa začal zaujímať niekoľko rokov dozadu, keď som si náhodou pustil jednu krásnu kórejskú pesničku aj s videoklipom a po jeho zhliadnutí som si povedal, že nemôže byť pravda, čo o KĽDR šíria naše médiá.

Začal som sa potom tejto krajine bližšie venovať, získavať informácie z rôznych alternatívnych zdrojov a hlavne z kórejských médií. Neskôr som sa dozvedel o existencii Spoločnosti Pektusan a aj vďaka kontaktom v rámci Vzdoru sa mi podarilo s nimi spojiť a pred dvoma rokmi som sa stal jej členom.

V apríli tohto roku si navštívil ako delegát československej spoločnosti Pektusan hlavné mesto KĽDR, Pchjongjang. Zúčasnil si sa viacerých podujatí, vrátane vojenskej prehliadky na výročie 105. narodenia zakladateľa KĽDR Kim Ir Sena. Ako si sa tam dostal? Na čie pozvanie? Kto financoval túto cestu?

Dostal som sa tam na pozvanie ambasády KĽDR v Prahe, ktorej týmto ešte raz zo srdca ďakujem, pričom všetky výdaje spojené s pobytom hradila kórejská strana. My sme si hradili iba dopravu z Prahy do Pchjongjangu, takže v porovnaní s ostatnými ľuďmi, ktorí cestujú do KĽDR, sme značne uštetrili.

Návšteva vojenskej prehliadky na Deň Slnka (výročie narodenia prezidenta Kim Ir Sena) bola naozaj úžasným zážitkom, keďže sme naživo videli armádu a arzenál, ktorý dokazuje, že KĽDR je pripravená brániť svoju krajinu pred imperializmom. Videli sme aj samotného maršala Kim Čong Una, ktorý sa ukázal na balkóne, zamával nám a my sme mu tiež mávali a tlieskali.

Navštívil si len hlavné mesto Pchjongang – ako na Teba zaposobilo? Vyvolalo to nejaké zmeny v Tvojom pohľade na KĽDR?

Dá sa povedať, že áno, pretože milujem KĽDR ešte viacej ako predtým.

Aký bol váš program počas pobytu v KĽDR?

Prvý deň sme sa zúčastnili semináru nasledovníkov idey Čučche, ktorý sa konal v Paláci ľudovej kultúry. Poobede sme navštívili 19. ročník výstavy kvetov kimirsenia a kimčongilia. Večer sa uskutočnila slávnostná recepcia, pri ktorej sme mali tú česť osobne sa stretnúť a porozprávať s podpredsedom Kórejskej strany práce, súdruhom Kim Ki Namom.

15. apríla bol veľký sviatok – Deň Slnka. Išlo o 105. výročie narodenia prezidenta Kim Ir Sena a pri tejto príležitosti sme mohli naživo sledovať spomínanú vojenskú prehliadku. Podarilo sa nám vidieť v jeden deň všetkých troch vodcov, najprv Kim Čong Una na vojenskej prehliadke a potom sme navštívili mauzóleum Kumsuan, kde sme sa poklonili Kim Ir Senovi a Kim Čong Ilovi. Bolo krásne pri presune autobusom mestom vidieť zástupy pionierov, ako nám kývali. Večer boli ešte na námestí hromadné tance kórejského ľudu, spojené s artistickými vystúpeniami a ohňostrojom.

Tretí deň bola na programe návšteva Mangjongde, rodnej dediny Kim Ir Sena. Poobede sme opäť navštívili Palác ľudovej kultúry, kde sa konalo stretnutie podporovateľov Čučche so staršími generáciami a ukončili sme to spoločným zaspievaním Piesne prívržencov Čučche po kórejsky.

Ďalej sme boli navštíviť Mansude a pokloniť sa sochám vodcom.
Štvrtý deň bol venovaný športovým súťažiam a posedeniu vonku. Bolo to veľmi príjemné spestrenie pobytu, spoznali sme Kóreu aj trochu z inej stránky, zabavili sme sa pri rôznych športových disciplínach a poobede pri speváckych vystúpeniach delegátov, ktorí spievali zahraničné, ale aj kórejské piesne. Ja som spieval kórejskú pieseň Arirang.
Ďalší deň sme sa museli popasovať s nepriaznivým počasím, bolo veterno a pršalo. Navštívili sme múzeum americko-kórejskej vojny a zajatú americkú loď Pueblo. Poobede sme si vo Veľkej ľuovej študovni pozreli dokumentárne filmy o čučche a Kórejskej strane práce a večer sme odovzdali dary našej súdružke sprievodkyni a jednému súdruhovi, pravdepodobne vedúcemu sprievodcov. Jedným z darov bol aj med Kolchozu Liptov, ktorý vyrába podpredseda Vzdoru Martin Zeleňák, čiže aj takouto formou som nadväzoval priateľské vzťahy medzi našimi národmi.
Posledný plnohodnotný deň sme strávili návštevou moderného vedecko-technického komplexu, detskej nemocnice a veže Čučche. Vo vedecko-technickom komplexe sme mali možnosť vidieť obrovské množstvo moderných počítačov a náučných materiálov z každej oblasti. Nemocnica Okrju je na takej úrovni, že ju Kórejcom môžu závidieť pacienti v nejednej krajine a výhľad z veže Čučche z výšky 150 metrov na celý Pchjongjang bol okúzľújúci.

Keď sme po týždňovom pobyte ráno odchádzali na letisko, boli sme plní krásnych zážitkov, ale aj smútku, že sa musíme vrátiť naspäť do kapitalizmu.

Bolo nám smutno, že sme nemohli v KĽDR ostať ešte aspoň o pár dní dlhšie. Pri odlete z KĽDR som mal slzy v očiach a nebol som jediný, aj jeden Rus čo sedel pri mne, ktorý vyzeral byť tvrdý chlap, bol na tom rovnako.

To boli ale iba stručne opísané zážitky z KĽDR, podrobnejšie je celý pobyt našej delegácie opísaný na stránke Pektusanu, kde stále pribúdajú nové príspevky.

Mohol si sa po meste pohybovať sám, alebo si mal vždy sprievodcov? Bol si niekedy vo voľnom čase len tak von v meste? Ak áno, aké miesta si navštívil? Je nejaká zaujímavosť, ktorú si videl?

Prvý deň sme sa boli ráno sami prejsť von z hotela k železničnej stanici a po priľahlých uliciach, fotili sme si verejnú dopravu a dianie na ulici.

Ľudia na nás zvedavo pozerali (narozdiel od tvrdení jedného speváka, ktorý v televízii hovoril, že ľudia sa neodvážia pozrieť cudzincovi do očí).

Videl som v KĽDR veľa zaujímavých vecí, napríklad som tam dosť často videl dvoch mužov alebo dve ženy držať sa za ruky, čo by u nás bolo, hlavne v prípade mužov, neprijateľné. Nešlo však o nejakých homosexuálov, u Kórejčanov je to znakom priateľstva. Naopak, v kórejskej kultúre je nemorálne, aby sa napríklad bozkávali partneri na verejnosti, maximálne bolo možné vidieť muža a ženu, ako sa decentne držali za ruky.

Pokiaľ si mal sprievodcov, neobťažovalo Ťa to? Oni určovali kam sa pojde, alebo šli s Tebou kam si chcel?

Rozhodne ma to neobťažovalo, ba naopak, mal som z prítomnosti súdružky sprievodkyne radosť 🙂

My sme mali vopred daný program, kde bolo stanovené, kam sa pôjde (program bol dosť nabitý), ale vo voľnom čase sme mohli povedať sprievodkyni, čo by sme ešte v Pchjongjangu chceli vidieť, tak sme sa s ňou boli pozrieť napríklad do obchodného domu alebo ku stanici našich povestných trolejbusov.

Ako fungoval hotel, v ktorom si bol ubytovaný, mohol si ho voľne opustiť?

V hoteli sa nachádzali rôzne služby, ako napríklad reštaurácie, karaoke bar, obchody, kníhkupectvo, holičstvo, herňa s biliardovými stolmi, vraj sú tam aj bazény, sauny, ale my sme nestihli všetky tieto služby využiť.

Ako som už vyššie spomenul, počas jedného dňa sme hotel opustili a nemali sme z toho žiadne problémy. Avšak potom sme to povedali súdružke sprievodkyni a tá povedala, že keď chceme ísť von, aby sme ju informovali a ona pôjde s nami, pretože bola za nás počas celého pobytu zodpovedná.

Predsa len sme boli cudzinci, aj keď priateľskí, a Kórejci majú po mnohých skúsenostiach s cudzincami dôvod na opatrnosť.

V Pchjongjangu je dominantou i nedávno dostavaný hotel Ryugyong. Je tam vobec niekto ubytovaný? Vyzerá to na veľký komplex.

Hotel Ryugyong ešte nebol otvorený, takže momentálne tam nie je ubytovaný nikto.

Videl si niečo čo Ťa vyslovene prekvapilo, alebo naopak sklamalo?

Prekvapila ma obrovská disciplína Kórejcov. Napríklad nikto si tam nedovolí skrátiť cestu cez trávnik, radšej to obídu 50 metrov po chodníku. Veľmi si chránia svoje životné prostredie.
Ak by si v KĽDR na ulici napríklad odhodil na zem papierik, tak príde za Tebou Kórejčan a povie Ti: Prepáčte, súdruh, niečo Vám vypadlo.

Tiež ma prekvapilo to, akou modernou technikou disponujú obyvatelia KĽDR. Videli sme napríklad vojačky v uniformách ako z 50-tych rokov, ktoré vytiahli z vrecka ružový dotykový mobil a urobili si „selfie“. Tiež je bežné, že v domácnosti nie je jeden počítač, ale rovno štyri, každý člen rodiny má svoj.

V KĽDR ma nesklamalo nič, ale sklamalo ma keď som na letisku v Číne, ktorá si hovorí „ľudová“, čítal čínske noviny, ktoré odsudzovali KĽDR a boli na strane bábkovej vlády v južnej Kórei.

Celý Pchjongjang posobil z fotografií dosť nekomerčne. Žiadne značky, svietiace logá, len občas budovateľské plagáty a heslá. Na jednom videu som ale myslím videl dodávku DHL. Aký je pomer súkromného a národného sektora v krajine? Videl si nejaké firmy, továrne, supermarkety?  Ako je riešená alternatíva ku komercii?

V Pchjongjangu komercia naozaj nemá veľký priestor. V celom meste sa nachádza iba jeden billboard miestnej automobilky a inak sú všade len budovateľské plagáty a heslá.
DHL tam funguje, v KĽDR tiež existujú takzvané „špeciálne ekonomické zóny“, kde sú podniky so zahraničnými investíciami, ale občania KĽDR nevlastnia súkromné podniky, väčšina podnikov v krajine je štátnych alebo družstevných.

Priamo v továrni sme neboli, no z diaľky sme videli napríklad elektrárne a rôzne fabriky. Obchodné domy sa v KĽDR nachádzajú, ale nie sú to úplne supermarkety nášho typu. Mali sme aj možnosť jeden navštíviť, konkrétne obchodný dom Minye, ktorý bol otvorený v roku 1988 Kim Čong Ilom.

V hotelových obchodoch sme ale videli aj značkové oblečenie a prekvapil ma na ulici chlapec s loptou, ktorý mal oblečené tričko s nápisom Coca-Cola.

Vieme, že KĽDR mala po páde socializmu obrovské ekonomické problémy spojené aj s dodnes opakovaným hladom. Podarilo sa jej dostatočne pozviechať sa z tohto šoku? Čo drží ekonomiku KĽDR najviac pri živote.

Je pravda, že v 90-tych rokoch boli problémy s nedostatkom potravín kvôli pádu socialistickej sústavy vo svete, rozpadu RVHP a takisto v tom čase zasiahlo KĽDR extrémne nepriaznivé počasie, čo spôsobilo neúrodu.

Dnes už žiadny hladomor v KĽDR nie je, krajina sa snaží využiť každý kúsok pôdy, zaviedli sa nové postupy v poľnohospodárstve, myslím si, že tieto problémy sú už v súčasnosti zažehnané.

Z toho náročného obdobia 90-tych rokov sa podarilo KĽDR pozviechať hlavne vďaka nezlomnej vôli kórejského ľudu a múdreho vedenia generála Kim Čong Ila, ktorý prevzal riadenie krajiny vo veľmi ťažkej situácii.

V ekonomike sa KĽDR snaží byť čo najviac nezávislá a sebestačná. V medzinárodnom obchode najviac ekonomicky spolupracuje s Čínou a Ruskom, aj keď vieme, že obe tieto krajiny sú dnes kapitalistické a majú hlavne svoje ekonomické záujmy.

Z videí Kórejskej tlačovej agentúry vidno veľkú odhodlanosť občanov KĽDR vedúcim predstaviteľom a ideám Čučche. Dokážeš z Tvojej krátkej návštevy opísať pocity a nálady obyvateľov?

Áno, Kórejci sú naozaj odhodlaní brániť svoju krajinu a svojich vodcov. Nepriatelia KĽDR tvrdia, že tieto veci sú hrané a daní ľudia sú komparz, ale pochybujem, že by bolo možné vytvoriť komparz z tisícov, ba státisícov ľudí, ktorých sme v Pchjongjangu videli. To by museli byť prakticky všetci obyvatelia herci.

V čom myslíš, že spočíva táto oddanosť?

Hlavne v kórejskej mentalite. Kórejci majú inú povahu ako ľudia žijúci v Európe. V západných krajinách sa často stáva, že ani manželka nie je oddaná manželovi, nieto ešte, aby boli ľudia oddaní hlave štátu.
Kórejčania sú veľmi emočne založení ľudia, pozerali sme seriál v kórejskej televízii a pri úvodných titulkoch bežali scénky, kde sa ľudia vždy buď smiali, alebo plakali. Kórejci plačú keď smútia, ale aj keď sa veľmi radujú.

Niektorí neznalí odporcovia KĽDR kritizujú alebo sa vysmievajú z toho, že pri úmrtí Kim Čong Ila ľudia hystericky plakali a hádzali sa o zem. To je ale u Kórejcov prirodzené správanie, oni takto prejavujú svoje emócie a toto isté sa dialo aj na juhu Kórey, keď zomrel nejaký ich prezident.
KĽDR ako krajina 3. sveta dokázala svoj politický systém udržať i po roku 1989 i keď obdobie 90. rokov bolo ťažké. Čo myslíš, že Kórejská strana práce robila inak ako komunistické strany východného bloku, ktoré ako napokon vieme, sa zmenili na sociálne demokracie?

Zásadný rozdiel bol hlavne v tom, že narozdiel od ČSSR a socialistických krajín v Európe, sa KĽDR neriadila všetkým, čo povedali v Moskve. Zároveň si však Kórea Moskvu nepohnevala a ZSSR bol vždy priateľom KĽDR. Aj terajšie Rusko má s KĽDR relatívne dobré vzťahy, možno lepšie ako Čína, aj keď Rusko má v súčasnosti už iné záujmy.
Kórejská strana práce sa striktne drží línie Čučche a nedala šancu rôznym kariéristom a prospechárom, ktorých bolo u nás v KSČ plno, rozložili stranu zvnútra a po roku 1989 masovo zahadzovali stranícke knižky.

Možeš porovnať rozdiel fungovania systému KĽDR súčasnosti a ČSSR rokov 70-tych až 80-tych? Čo chápeš ako pozitíva ČSSR oproti KĽDR a naopak?

Keďže som v ČSSR v 70-tych až 80-tych rokoch nežil, tak to ťažko môžem porovnávať. Ale z toho, čo o bývalej ČSSR viem, tak si myslím, že tu ľudia robili množstvo vecí iba „z povinnosti“, kým v KĽDR to robia z ozajstného presvedčenia.

KĽDR je známa svojimi opatreniami pre kontakt s okolitým svetom. Majú internú mobilnú sieť, internet, nie je možné sa tu voľne pohybovať cudzincom. Aký je Tvoj názor na tieto kroky?

Myslím si, že tieto opatrenia sú nutné pre zachovanie socialistického spôsobu života v KĽDR. Obyvatelia KĽDR potrebujú byť chránení pred nástrahami kapitalistického systému, aby sa nenalákali na pozlátko kapitalizmu, ako to urobili ľudia v ČSSR. V ČSSR si ľudia nevážili čo mali a mysleli si, že v kapitalizme im budú padať pečené holuby rovno do úst.
Nie je však pravda, že by občania KĽDR nevedeli o dianí v okolitom svete, sú o tom relatívne dobre informovaní a preto vedia, že nemajú svetu čo závidieť. Jedine mi je trochu ľúto, že tam nemajú medzinárodné internetové spojenie a preto nemôžem byť v kontakte so žiadnym uvedomelým súdruhom alebo súdružkou z KĽDR. Ale chápem to pri tejto medzinárodnej situácii.

Keby v KĽDR mali obyvatelia internetové spojenie s celým svetom, tak by sa našlo obrovské množstvo západných agentov, ktorí by sa snažili rozvracať režim KĽDR a ovplyvňovať miestnych ľudí.

Mnoho ľudí aj z komunistického prostredia spochybňuje socialistický charakter KĽDR, mnohí ju nazývajú aj „Červenou dynastiou“ či dokonca „fašistickou diktatúrou“. Aká je Tvoja odpoveď pre týchto ľudí? (doplň aj čo si myslíš o odovzdávaní moci z otca na syna)

Odpoveď pre týchto ľudí znie tak, že v súčasnosti neexistuje viac socialistická krajina, než je KĽDR. Každý komunista by mal podporovať KĽDR, keďže je to posledný ostrovček socializmu vo svete.

Idea Čučche sa ukázala ako najlepšie možné rozvinutie marxizmu-leninizmu. Systém odovzdávania moci, ako máme možnosť vidieť, sa osvedčil, keďže KĽDR vydržala ako socialistická krajina do dnešných dní, kým vo všetkých ostatných krajinách socializmus padol.

ČO je hlavnou myšlienkou idei Čučche? Okrem toho Kim Jong Il začal raziť aj líniu „Songun“. V čom spočíva aj táto línia?

Hlavnou myšlienkou idey Čučche, zavedenej prezidentom Kim Ir Senom je, že človek je pánom všetkého a o všetkom rozhoduje. Dôležitým pilierom tejto idey je nezávislosť, či už politická, ekonomická alebo pri obrane vlasti.

Ideológia Songun bola zavedená vodcom Kim Čong Ilom z dôvodu kritickej situácie v 90-tych rokoch, kedy KĽDR stratila svojich spojencov a Kim Čong Il si dobre uvedomil hrozbu imperializmu a skutočnosť, že KĽDR sa musí začať spoliehať už len výlučne sama na seba. Línia Songun považuje za hlavnú silu revolúcie armádu, pretože je najorganizovanejšia a zohráva najdôležitejšiu úlohu pri budovaní socializmu.

Hovoríš, že Čučche je rozvinutím Marxizmu-leninizmu. Čo si myslíš o tom, že KĽDR je orientovaná výhradne na svojich vodcov pokiaľ ide o politickú líniu? Z čias socializmu poznáme, že na celom svete boli portréty Marxa-Engelsa-Lenina a v 50. Rokoch i Stalina. V KĽDR však všade vidno len Kimov. Z hlavného námestia dokonca pred pár rokmi zmizli portéty Marxa a Lenina. V KĽDR sa o ML ani moc nehovorí, hovorí sa výhradne o Čučche.

Čučche uznáva marxistickú teóriu hlavne čo sa týka materialistického svetonázoru. KĽDR nikdy marxizmus nezavrhla a považuje ho za pravdivý, avšak tvrdí, že v súčasných podmienkach už sú niektoré časti marxizmu-leninizmu prekonané, pretože za 150 rokov od napísania Kapitálu sa zmenili podmienky. S rozvojom vedy a techniky sa mení charakter výroby a veľká časť robotníckej triedy sa mení na technickú inteligenciu a ľudí zaoberajúcich sa duševnou prácou.     

Nie je to nedemokratické ak vrcholní predstavitelia strán, ktorí možu mať aj charizmu a rešpekt odovzávajú moc svojim synom? Nie je to skor taká kórejská odchylka, aj keď v mnohom možno pragmatická, od M-L ako jeho rozvinutie?

Je pravda, že konkrétne toto odovzdávanie moci nemá s marxizmom-leninizmom moc spoločného, je to, ako si povedal, istá kórejská odchylka. Avšak tento spôsob sa ukázal ako najspoľahlivejší. Ktovie, či by bol ešte v KĽDR socializmus, keby to tam takto nefungovalo.

Kórejský ľud rešpektuje svojich vodcov a to je hlavné.

Aký je Tvoj názor, prípadne názor KĽDR vo veci zabitia nevlastného brata Kim Jong Una na letisku v Malajzii údajne dvoma severokórejskými agentkami?

K tomuto sa nemôžem vyjadriť, keďže to nebolo riadne vyšetrené.

Severná Kórea býva v oficiálnych médiách synonymom hladu a chudoby. Aký je tvoj postoj?

Určite to nie je pravda. Videli sme z autobusu aj vidiecke oblasti, sú samozrejme menej vyspelé ako je samotné hlavné mesto, ale oproti vidieku v iných ázijských krajinách je tam životná úroveň o dosť vyššia.

Dokážeš uviesť zopár príkladov mediálnych lží o KĽDR, ktorá sa napokon ukázali ako klamstvo?

Teraz si už nespomeniem na všetko, čo naše médiá o KĽDR popísali, ale napríklad stačí, keď sa nejaký generál neukáže na vojenskej prehliadke a hneď tu máme správy, že bol popravený. Potom sa následne o týžeň ukáže, ale médiá sa ani neospravedlnia za to, že šírili takéto klamstvá.

Tiež môžeme vidieť, ako si západné médiá protirečia, keď jedenkrát o KĽDR píšu, že tam nemajú ani televízory, ale keď im to vyhovuje, tak zase píšu, že tam z južnej Kórey posielajú DVD-čka s protisocialistickými filmami.

Takisto stále sú populárne lži o tom, že v KĽDR nie sú na cestách žiadne autá, že tam nie je elektrina, že zdravotníctvo je na nízkej úrovni.

Áut tam síce nie je toľko, ako v preplnených veľkomestách kapitalistických krajín, ale premávka je tam relatívne veľká. S elektrinou počas nášho pobytu žiadne problémy neboli, v bytoch sa večer svietilo. Kórejci sa snažia využívať ekologické zdroje elektriny, hlavne zo solárnych panelov (tie sú namontované napríklad na balkónoch a pouličných lampách) a takisto z vodných elektrární.

A čo sa týka zdravotníctva, mali sme možnosť navštíviť detskú nemocnicu Okrju a musím povedať, že na Slovensku môžu deti o takej iba snívať.

Ďalším bodom kritiky býva napríklad obmedzená alebo veľmi jednostranná kultúra v KĽDR. Neexistencia alternatívnej hudby, ako napr. Punk, Rock, Jazz atď, len pesničky o vlasti a vodcovi. Aká je Tvoja odpoveď?

Myslím si, že Kórejčanom sa západná hudba ani veľmi nepáči. Raz bola v KĽDR koncertovať slovinská skupina Laibach a Kórejci nevyzerali byť z toho nadšení. Kórejci poznajú aj zahraničnú hudbu, ale zo zahraničných pesničiek majú radi hlavne čínske a ruské. Potom tiež poznajú napríklad opery.

V KĽDR existuje ženská kapela Moranbong, ktorá hrala aj rôzne západné skladby, takisto skupina Pochonbo má vo svojom repertoári napríklad kórejskú verziu známej pesničky od Modern Talking – Brother Louie. Tiež som počul kórejskú verziu Jingle Bells. Kórejci vedia uznať aj západnú hudbu, ale iba ak má naozaj umeleckú hodnotu.

Myslím si, že kultúra v KĽDR je pokroková, pretože tam nenájdeme dekadentné prvky ako u nás. Je pravda, že väčšina piesní z KĽDR je buď ľudových, alebo o vlasti a o vodcovi, ale porovnajme si to s nami. V KĽDR piesne oslavujú socializmus, u nás konzumný spôsob života. V KĽDR spievajú o láske a priateľstve, u nás o sexe, drogách a neusporiadanom živote.

U nás je mnoho spevákov, hlavne raperov, ktorých piesne sa skladajú z piatich opakujúcich sa vulgarizmov a to si niekto dovolí nazývať umením. Naše „celebrity“ sa často prezentujú obscénnym vystupovaním a ľudia, zmagorení konzumným spôsobom života, ich uznávajú a tlieskajú im pomaly tak, ako tlieskajú Kórejčania svojím vodcom. S tým rozdielom, že kórejskí vodcovia niečo urobili pre svoj národ.

Nevidím dovod, aby všetko čo momentálne „letí“ na Západe muselo zásadne a povinne obletieť celý svet. Aj kultúra a náhľady závisia od ekonomickej základne a tá je v KĽDR úplne iná než v okolitom kapitalistickom svete. Pýtať sa prečo v KĽDR nie je západná masová kultúra je asi rovnaké, ako pýtať sa, prečo v detskej izbe nepremietajú vraždy a vulgarizmy. Ak taká punková hudba či iný „protestsong“ kritizujú konzum, komerciu a imperializmus, tak KĽDR je značným stelesnením tejto kritiky. Samozrejme veľmi dobre vieme, že aj kultúra a hudobné kapely, najma pokiaľ ide o politickú pieseň sa dajú veľmi ľahko zneužiť zo strany cudzích mocností, ktoré z nich na počkanie spravia symbol a centrum odboja za návrat kapitalizmu, samozrejme pod rúškom deklarovanej slobody.

A len tak mimochodom, prečo Slováci v súčasnosti nemajú žiadne moderné pesničky o svojej vlasti?

Čo si myslíš o tom, že politický život v KĽDR je veľmi úzko sústredený na vedúcu osobnosť krajiny. Všade sú sochy, portréty. Od narodenia zakladateľa KĽDR, Kim Ir Sena sa dokonca počítajú roky (Juche), sú po nich pomenované aj kvety a podobne. Fidel Castro je akýmsi protipólom v tejto otázke. Ten naopak zakázal nazývať po sebe ulice, neexistuje oficiálny portrét. Aký je Tvoj názor?

Chápem, že ľuďom zo Západu sa to môže zdať neprirodzené, ale zase sme pri ázijskej kultúre. V kórejskej kultúre je veľmi dôležitá postava otca a učiteľa, a Kórejci vnímajú prezidenta Kim Ir Sena ako otca národa.

Čo by si vyzdvihol ako plus KĽDR oproti súčasnému kapitalistickému Slovensku a naopak, čo podľa Teba v KĽDR chýba a my to doma máme?

Nechcem pôsobiť ako nejaký antivlastenec, ale ak mám porovnať KĽDR a súčasné Slovensko, tak neviem, či by som dokázal nájsť niečo, čo máme na Slovensku lepšie ako v KĽDR. Všetko má svoje výhody a nevýhody, ale myslím si, že väčšina vecí je v KĽDR lepšia, prípadne rovnaká ako u nás. Majú tam bezplatné zdravotníctvo, školstvo, veľmi lacné bývanie, za dopravu sa platí minimum. Ľudia majú lepšie možnosti kultúrneho a spoločenského vyžitia, v spoločnosti je kladený dôraz na kolektivizmus.

Milujem Slovensko ako krajinu, máme krásnu prírodu, ale narozdiel od Kórejcov si ju nevážime. Kým v KĽDR sa buduje pre šťastný život ľudí a krajina stále napreduje, na Slovensku sa za posledných 27 rokov všetko rozkráda a ničí.

Ako vnímaš súčanú vyhrotenú situáciu na polostrove, najma po nástupe a vyhrážkach Donalda Trumpa? Je Kim Čong Un blázon sediaci na bombe, ako tvrdí propaganda, alebo sú dovody zbrojenia iné?

Tvrdenia západnej propagandy o maršalovi Kim Čong Unovi sú smiešne. Maršal Kim Čong Un je správny líder, ktorý vie, že silná armáda a vlastníctvo jadrových zbraní je jediný spôsob, ako sa môže KĽDR ubrániť pred imperializmom.

Videli sme, ako dopadol Muammar Kaddáfí v Líbyi, alebo Husajn či iní vodcovia krajín, keď pristúpili na hru Západu. Vidíme aj, aké to má dôsledky vo svete.

Kde vidíš východisko z tohto konfliktu?

Východisko konfliktu vidím v podpísaní mierovej zmluvy Spojenými štátmi americkými, ktoré sú dodnes vo vojnovom stave s KĽDR, keďže bolo podpísané iba prímerie. Zároveň je potrebné robiť kroky k zjednoteniu Kórejského polostrova. KĽDR navrhuje riešenie na báze konfederácie, t. j. zachovania oboch systémov v krajine. Juhokórejská bábková vláda tiež hovorí o zjednotení, ale pod kapitalistickým režimom v celej Kórei, čo samozrejme KĽDR odmieta.

Foto: Alexander Velitš