Pýtajú sa nás niektorí ľudia denne prekrmovaní súčasnou propagandou. Nie len v médiách a knihách, ale aj v škole. Napriek tomu, že je medzi nami priepastný rozdiel, že stojíme na úplne opačných stranách barikády, čo sa prejavilo aj v histórii, kedy sa komunisti ukázali ako najpresvedčenejšími bojovníkmi proti nacizmu, napriek tomu zaznievajú takéto otázky.

            Človek je taký, akým si ho spraví propaganda, či sa to už niekomu páči alebo nie. Veď inak by v Českej republike nechodilo toľko mladých ľudí s odznačikmi Karla Schwarzenberga. Hovoriť a opakovať to, čo hovorí „každý“ (TV, noviny, knihy, filmy, politici, inštitúcie, kampane, „celebrity“, škola…) je tak ľahké, časovo a finančne nenáročné. (Z vlastnej skúsenosti napríklad poznám, že mladí ľudia „vedia“, že Fico je „debil“ a na otázku „prečo?“ odpovedajú buď „neviem“, alebo „lebo to všetci hovoria“).  Rovnako tak to platí aj v otázke komunizmu a nacizmu. Tie sa súčasná propaganda snaží dať do jednej roviny, ba čo viac, po páde socialistického tábora sa snaží spraviť komunizmus ešte horším ako nacizmus. Čítal som knihu od autora Václava Vebera – Dejiny zjednotenej Európy a už tu sa dozvedáme, že vojnu začal Hitler so Stalinom, dokonca sa tu nachádza pasáž, že Britániu bombardoval „Hitler podporovaný Stalinom“. Víťazom vojny a záchrancom Európy od nacizmu nie je podľa Vebera ZSSR, ktorý odvrátil postup Hitlera a napokon s ťažkými obeťami došiel až do Berlína (11 miliónov padlých vojakov, 16 miliónov usmrtených civilistov), ale Veľká Británia. Len o nej píše ako o víťazovi vojny. Položme si však otázku, prečo sa západné vojská vylodili až v roku 1944, kedy Červená armáda rýchlym tempom postupovala na Západ a o tom, že Nemecko bude porazené bolo čoraz menej pochybností?

Dobrá demokracia, ktorú občas narušia Satani z pekiel

            Asi tak by sa dal nazvať súčasný výklad histórie. Máme tu „dobrú demokraciu“, ktorú vždy niekto zneužije a príde „totalita“, či už komunistická alebo fašistická. Aj preto sa na našej stránke www.vzdor.org objavil komentár, že je iróniou, ak komunisti útočia na fašistov, lebo sú z jedného „totalitného súdka“. Zámerne sa tu hovorí o „demokracii“, nie o kapitalizme, pretože aj vnucovanie obsahov nejakým pojmom patrí do práce režimných propagandistov. Je nám známe, že každý režim má svoj výklad histórie a tento režim je v ňom večný, nemenný a nesmrteľný, je tým najlepším, čo spoločnosť môže mať.

            Kapitalizmus však večný nie je. Na jeho vrchole nie je spokojný život a demokracia, ale obrovský sociálny rozvrat, kríza, masa chudoby vedľa hŕstky bohatstva. Prichádza nespokojnosť a sociálne napätie. A to z toho dôvodu, že celá výroba je v rukách súkromných osôb, všetko, čo sa vyrobí, patrí im, nie spoločnosti. Tí navyše medzi sebou zápasia, tlačia dole vstupné náklady (=prepúšťanie, útok na mzdy, dvíhanie pracovných noriem). Navyše keď už je výrobkov priveľa a nezaberá ani vnucovanie, prichádza kríza, masové prepúšťanie a tvrdý boj o každé pracovné miesto, stúpa aj kriminalita.

            Toto je hlavnou príčinou, prečo ľudia začnú hľadať iné riešenia. Kapitalizmus – to je predovšetkým bieda, špina a hnus. Nie paničky s cigaretkou v nejakej kaviarničke so živou hudbou ako býva vykresľovaný agitátormi. Kapitalizmus vo forme otroctva, v ktorom si pri pive povieme, že sa nám to nepáči, končí. Prichádza buď socialistická revolúcia, alebo fašizácia spoločnosti. Zákonite. (Fašizácia spoločnosti sa pred druhou svetovou vojnou netýkala len Nemecka či Talianska, fašistické a vojenské autoritárske režimy boli v pobaltských štátoch, Španielsku, Portugalsku, Maďarsku, Poľsku, Juhoslávii, Rumunsku, Bulharsku, Grécku)

Ktorým smerom sa spoločnosť vyberie?

To záleží predovšetkým od jej uvedomelosti, presnejšie od triednej uvedomelosti. Ak si vykorisťovaná väčšina uvedomuje príčiny sociálneho úpadku, ktorý spočíva vo vykorisťovaní a je do značnej miery organizovaná, bude požadovať socializmus, znárodnenie hospodárstva a zrušenie vykorisťovania. Postupne (a v tvrdom boji proti kapitálu) zruší kapitalistické výrobné vzťahy, kde je pracujúca väčšina len otrokom a správcom cudzieho majetku a konečne pracuje spoločne na svojom. Zabezpečí prácu pre každého (aj pre toho, kto pracovať nechce), rovnako spravodlivé rozdelenie vyprodukovaných statkov.

Ak spoločnosť triedne uvedomelá nie je, ak je úplne pod vplyvom súčasnej propagandy a bude rešpektovať tieto výrobné vzťahy, tak príde fašizmus, ktorý nezruší vykorisťovateľské poriadky, ale rozoštve obete režimu proti sebe. Vinníkov vidí nie v kapitalistoch a ich ekonomike, ale napríklad v prisťahovalcoch, migrujúcou lacnou pracovnou silou, ako to vidíme dnes napr. v Grécku. Vykorisťovanie bude naopak zosilnené, dokonca prichádza okupovanie iných krajín a etnické čistky. (Územné nároky Jobbiku, expanzia nemeckého kapitálu a malomeštiackych podnikateľov na Slovensko počas vojny,…). K rastu fašistického hnutia tiež napomáhajú problémy s neprispôsobivými menšinami, ktoré kapitalistický systém nemôže vyriešiť, nakoľko negarantuje všeobecný prístup k práci a nepozná zákony o príživníctve, lebo by museli ísť do práce aj všetci mocní sveta.

Rozdeľujú nás triedy, nie národy

Zatiaľ čo komunizmus rozlišuje spoločnosť na spoločenské triedy, fašizmus sa oháňa falošným vlastenectvom. Mne je napríklad bližší bulharský či srbský robotník, ktorého kapitalizmus vyhnal za prácou do našich končín, ako slovenský malomeštiak, ktorý ho zamestnáva za pár eur. K týmto ľuďom –  k pracujúcej triede, cítim istú spolupatričnosť, je tu niečo, čo nás spája, máme podobné problémy, podobný život a len ak sa postavíme jeden za druhého, len vtedy môžeme svoje problémy vyriešiť. Pracujúca trieda na celom svete musí podporovať boj za socializmus v každej jednej krajine. Ak vznikne nejaká socialistická krajina, pracujúca trieda kapitalistických krajín jej musí prejavovať solidaritu a naopak, táto krajina prejavuje solidaritu pracujúcim v kapitalizme. Z minulosti poznáme napríklad odmietnutie robotníkov na západe nakladať vojenský materiál vo vojne proti Sovietskemu Rusku. Čím viac budeme organizovaní, tým viac sa nás môže nepriateľ báť a tým istejšie môžeme postupovať.

            My máme jasne zadefinovaného nepriateľa, fašisti nie. Tí len hovoria o Slovensku a Slovákoch (alebo o inej krajine), mávajú vlajkami. Ak aj nejaký Slovák okráda Slováka, tak ho označia za „Žida“. Rovnako tak za Žida označia každého antifašistu. Ak by proti fašizmu vydal vyhlásenie napríklad Slovenský zväz záhradkárov, iste by boli z nich „židozáhradkári“. Za všetkým zlom na svete podľa nich stoja len Židia. Vždy som hovoril, že fašizmus je pre hlupákov. Ak nie ste Žid, tak ho z vás spravia. Pravdou však je, že ak by Židia ako národ nikdy nevznikli, kapitalistický režim a vykorisťovanie by tu boli tak či tak. Rovnako tak ak by sme zbombardovali Izrael a zabili všetkých Židov na svete, kapitalistický režim a vykorisťovanie by nezmizli. Len by židovskú časť kapitalistov rýchlo doplnili tí nežidovskí. Ako za vojny – židovského vykorisťovateľa nahradil vykorisťovateľ nemecký. Nuž, ak ja som pre nich „židoboľševik“, tak aj oni su pre mňa banda „židofašistov“.

Čo je to národné hospodárstvo?

Kapitalizmus nás vyháňa z domovov. Počas mojej práce na nemenovanej stavbe v Nemecku to tam vyzeralo ako na všeslovanskom zjazde – Rusi, Srbi, Poliaci, Slováci, Česi, Bulhari. Na druhej strane, na Slovensku je množstvo zahraničných firiem, pretože sa im to oplatí. Mnohé z nich boli kedysi naše. Dnes aj (predovšetkým) strategické podniky patria pod nadnárodného giganta.

Vo volebnej kampani do VÚC som videl propagačný leták kandidáta za Slovenskú ľudovú stranu. V každom riadku sa skloňovalo slovenský/slovenská/slovenské. Napríklad slovenské hospodárstvo, resp.  slovenské firmy. V diskusii na facebooku potom tento kandidát útočil na komunistov, ktorí však paradoxne ako jediní v histórii spravili slovenské hospodárstvo skutočne slovenským – patriacim slovenskému národu a nie nejakému darmožráčovi.

To je zároveň odpoveďou na fašistickú otázku, či som Slovák a či mám rád Slovensko, keď som komunista.