Tématika Víťazného februára na jeho 65. výročie rezonovala v každom výraznejšom médiu v Československu. Pre súčasný pohľad na túto udalosť je charakteristická ignorácia triedneho boja. Ignorácia faktu, že tu už desaťročia bojovali proti sebe vykorisťovatelia a vykorisťovaní. V štáte vždy tá trieda, ktorá je pri moci, utláča triedu nepriateľskú. V kapitalistickom Československu (ktoré vzniklo po I. svetovej vojne, kde sa pre nové rozdelenie trhov medzi sebou vraždili obyvatelia celej planéty), podobne ako dnes, bol pracujúci človek len handrou, z ktorej treba vyžmýkať čo najviac práce. Ľudia v státisícoch museli odchádzať za posledné peniaze do zahraničia, bola tu obrovská armáda nezamestnaných, štrajky boli neraz potlačené streľbou do ťažko pracujúcich živiteľov rodín.

Organizátori štrajkov a členovia komunistickej strany boli neraz žalárovaní. To je len krátka ukážka triedneho boja – utláčania pracujúcich kapitalistami. Tento útlak býva ignorovaný a zamlčovaný. Vystupujú tu maximálne čísla. Toľko a toľko nezamestnaných, toľko a toľko odídených. Žiaden konkrétny príbeh zúfalosti, neistoty, chudoby, neľudských podmienok v práci. Človek je len číslo, nik nevie, ako sa cíti, čo prežíva. Aj zastrelení robotníci sú zapadnutí prachom kdesi v komunistických knižkách, súčasní propagátori a “historiciI ÚPN” ich neľutujú, dokonca ich naživo v Slovenskom rozhlase označujú za vinníkov streľby.

No pokiaľ sa utláčaná trieda dokázala dostatočne zorganizovať a uchopiť moc v štáte, už platí iný prístup. Plakanie a ľutovanie každého, kto bol utláčaný novým štátnym aparátom. Médiá, ktoré sú v rukách kapitalistov, plačú nad stratou svojho poriadku a nad tým, že utláčaný zobral pánovi bič (štát) a začal ho používať proti nemu. Objavuje sa každodenný antikomunizmus, osobitné príbehy “obetí” režimu podfarbené dojemnou pochmúrnou hudbou. Napríklad o.z. Nenápadní hrdinovia, ktoré považuje návrat vykorisťovania za návrat k slobode, priamo vyzýva k opisovaniu životných príbehov “hrdinov”. A to nemuseli zažiť to, čo vykorisťovaní za kapitalizmu. Napríklad médiá prinášajú príbeh o tom, ako nejakí dedinskí boháči prišli o 16 hektárov pôdy, ktoré by v živote sami neobrobili, a boli pridelené družstvu, vďaka ktorému sa zabezpečila potravinová sebestačnosť, jednoduchšie obrábanie pôdy, lacnejšie a dostupnejšie potraviny. Koľké šťastie oproti dedinskej chudobe za kapitalizmu, ktorá často nemala čo do úst a deti chodili bosé, zatiaľ čo topánky sa v kríze úmyselne pálili! Ďalším príbehom je napr. aktívny zástanca kapitalizmu, preradený k PTP. Koľkí robotníci žili a pracovali v oveľa horších podmienkach, vykonávali tie najťažšie práce neraz 12 hodín denne, aby uživili rodiny v režime, ktorý chcel tento človek vrátiť? Takéto prirovnanie sa môže zdať hrubé a neúctivé k človeku, no opak je pravdou, neignorujem ako žili tí, ktorých utrpenie si nik z dnešných propagátorov nevšíma. A to už nehovorím o obyčajných sprostých vrahoch či ľuďoch, ktorí napr. zapaľovali zásoby potravín a ktorí dostávajú od súčasných vládcov vyznamenia. V kapitalizme je človek postihovaný aj bez toho, aby vyvíjal nepriateľskú činnosť, je postihovaný už samotnou podstatou, trhom, ktorý ho žmýka a zároveň posiela do chudoby. Výhodou je to, že to nemusí nariadiť žiadna politická špička. Jednoducho “je to tak”.

Ani v podmienkach vzniku socialistického tábora však bývalí vykorisťovatelia neodchádzali dobrovoľne, ale za každú cenu bránili svoju moc. 20. storočie je plné násilných prevratov všade tam, kde sa niekto s podporou väčšiny národa pokúsil napríklad znárodniť priemysel či prerozdeliť pôdu veľkostatkárov a veľkých firiem roľníkom. Neraz sa tieto prevraty skončili autoritatívnym, vojenským, až fašistickým režimom, ktorý pod heslami “národ”, “tradícia” a “poriadok” vrátil krajinu a jeho ľud späť do pozície vykorisťovaných. Cudzie a dobre zaplatené záujmy schovali pod národnú vlajku.  Na vrchole studenej vojny sa proti novým štátom investovali miliardy dolárov. Bojovalo sa na všetkých frontoch – od militarizácie, diverzie, záškodníctva, infiltrácie štátnych orgánov, spravodajskými službami, dezinformáciami, až po psychologickú vojnu, či zneužívanie citov veriacich (napr. “šuškanda” o tom, že sa zjavila panna Mária s americkým tankom). Aj v dôsledku týchto skutočností, kedy nebolo možné takmer nikomu plne dôverovať, dochádzalo k politickým chybám, ktoré si treba dôkladne preštudovať a rozanalyzovať. (Napríklad niektoré procesy v 50. rokoch možno lepšie pochopiť, ak si ich dáme do kontextu s operiáciou Splinter Factor, ktorej cieľom bolo za pomoci dvojitého agenta Światla a návnady Fielda oddeliť východný blok od ZSSR po vzore Juhoslávie. Jasne sa treba postaviť aj k oprávnenej kritike straníckej politiky, napríklad uprednostňovanie členov strany pre lepšie platenú prácu, uprednostňovanie svojich ľudí na vysoké školy atď.) Triedny boj však vrcholil aj na druhej strane. V kapitalistických krajinách boli zakazované komunistické strany, zatýkaní a vypočúvaní ľudia, strieľaní robotníci, prijala sa doktrína, ktorá vojensky potlačila každú snahu o zmiernenie vykorisťovania. Teda v stave vážneho ohrozenia, kapitalistický režim siahá aj k otvorenej vojenskej diktatúre.

Socializmus po Februári musel zápasiť s tým, s čím súčasný kapitalizmus zápasiť nemusí. A aj preto tieto dva systémy v nemôžeme úplne porovnávať, pokiaľ ide o vlastnú obranu. Proti kapitalistickému štátu dnes nestojí skupina  nabohatších magnátov, ktorí vynakladajú na boj s ním miliardy dolárov – veď by bojovali sami proti sebe.  Represívny aparát súčasného štátu sa začne prejavovať až vtedy, keď začne byť ohrozená jeho podstata. A to záleží od nás – pracujúcej triedy. Tam, kde je silné revolučné hnutie, sú proti nemu aj adekvátne opatrenia, počínajúc vypočúvaním, končiac, vraždami predákov, vojenskými prevratmi, alebo “komandami smrti”. Proti tým, ktorí nadávajú pri pive netreba nijako zasahovať.

Ak si dáme dolu ružové okuliare, zisitíme, že tu naozaj nejde o rôznorodosť, slobodu názorov a diskusiu. Ide tu len o to, čo ktorá trieda dokáže spraviť proti tej druhej.