Ak dám jedlo chudobným, nazvú ma svätým, keď sa spýtam, prečo chudobní nemajú jedlo, nazvú ma komunistom. (Dom Helder Camara)

Prvá sociálna encyklika katolíckej cirkvi – Rerum Novarum, ktorú vydal Lev XIII, vznikla až v roku 1891, teda takmer dve tisícročia od založenia cirkvi. Prečo tak neskoro a z akých príčin zrazu cirkev prejavila záujem o sociálne postavenie ľudí? Niektorí autori opisujú túto encykliku ako „geniálne odhalenie komunistického nebezpečenstva“ a práve tu môžeme hľadať príčinu, prečo sa cirkev zrazu začala zaujímať o sociálne postavenie chudobných. V čase nárastu biedy sa totiž vo svete formovalo revolučné robotnícke hnutie, ktorého cieľom bolo zvrhnúť panstvo kapitálu.

Práve strach mocných z revolučného robotníckeho hnutia a snaha utlmiť revolučné nálady ich primäla k rôznym ústupkom. Takým prípadom môže byť nie len encyklika Leva XIII, ale napríklad aj politika Ota von Bismarcka v Nemecku, ktorý zachoval staré poriadky s tým, že zaviedol sociálne poistenie. Teda skôr ako snahu pomôcť či zaoberanie sa chudobou by sme mohli sociálne ústupky nazvať chladnokrvnou taktikou o udržanie vlastného panstva. Žiadna sociálna istota nebola v kapitalizme daná dobrovoľne zhora, ale vždy prišla až po tvrdých triednych zrážkach. To, že ani takéto ústupky však neriešia podstatu, sa prejavilo v kríze kapitalizmu, chudobe a novým prerozdelením trhov v podobe rozpútania Prvej svetovej vojny, po ktorej sa dostavila ďalšia chudoba, najmä po vypuknutí veľkej hospodárskej krízy v roku 1929, vyúsťujúc do ďalšej vojny.

O čom je vlastne sociálna náuka cirkvi? Mohli by sme ju opísať následovne: „Áno, vo svete existuje nerovnosť a nespravodlivosť. Preto chudobní majú právo dožadovať sa spravodlivosti, bohatí by mali byť viac solidárni a všetci by mali pracovať pre spoločné dobro a blaho národov.“ Toto je základom všetkých pápežských encyklík od Rerum novarum až po Charitas in veritate od súčasného pápeža Benedikta XVI. Tieto encykliky možno nazvať akousi idealistickou predstavou riešenia nespravodlivosti, v ktorej stačí všetkým ľuďom na zemi „zvestovať Krista“. Podobný prístup presadzovali ešte pred Marxom a Engelsom aj tzv. „utopickí socialisti“, ktorí si tiež mysleli, že stačí mocných presvedčiť o lepšom usporiadaní sveta a oni naň pristúpia.

Až Marx definoval (teda nevymyslel) a objasnil triedny boj ako lokomotívu dejín a sociálnych zmien. Ukázal, že v každej vykorisťovateľskej spoločnosti proti sebe stáli dve hlavné triedy, ktoré majú opačné záujmy, pričom jedna z nich sú vykorisťovatelia a druhá vykorisťovaní a tej triede, ktorá je pri moci slúži štátny aparát na utláčanie triedy podrobenej. V plnom rozsahu to platí aj dnes. Veď ako je možné, že v čase tak vyspelých technológií a masovej produkcie sa „musia“ robiť škrty v sociálnej oblasti, rastie nezamestnanosť a chudoba? A prečo o nevyhnutnosti škrtov hovoria inštitúcie, ktoré obracajú miliardy eur (Medzinárodný menový fond, nadnárodné korporácie, ….)? Prečo len slovenským bankám stúpli medziročne zisky o viac ako 80%, zatiaľ čo ľudia si musia „uťahovať opasky“?

Čo môžu ľudia robiť? Jedine nadávať a sťažovať sa. No aj keď sa ich zídu milióny, protiľudové opatrenia tak či tak prejdú. Ak sa však začnú organizovať a ohrozovať záujmy kapitálu, okupovať školy, fabriky, burzy či blokovať obchod kapitálu, okamžite prídu perzekúcie, prenasledovanie a pelendrekiáda. A ak náhodou aj v buržoáznom systéme volieb zvíťazí niekto, kto chce ohroziť kapitalistické záujmy, príde ohováračská kampaň, blokády, vojenské prevraty a invázie. Veľmi málo pre nazývanie kapitalizmu „demokraciou“.

Sociálna náuka cirkvi nevidí a nechce vidieť zákonitosti triednej spoločnosti a ekonomické zákonitosti kapitalistického hospodárstva, hoc opisuje jeho nespravodlivosť: „V absolútnom význame rastie svetové bohatstvo, no narastá aj nerovnosť. V bohatých krajinách schudobnievajú nové spoločenské skupiny a rodia sa nové formy chudoby. V najchudobnejších oblastiach si niektoré skupiny márnotratne a konzumisticky užívajú istý druh superluxusu, ktorý neprijateľným spôsobom kontrastuje s pretrvávajúcimi situáciami neľudskej biedy. Pretrváva „hlasne volajúce pohoršenie nerovnosti“ (Benedikt XVI)

Podľa týchto slov by mala byť cirkev prvá, ktorá neustále na nespravodlivosť upozorňuje a rázne kritizuje vládnúcu oligarchiu.. Mala by stáť nekompromisne na strane chudobných, o ktorých tak rada rozpráva. Realita je však iná. Cirkev sa napokon vždy prikloní k bohatým a štve veriacich proti tým, ktorí sú za spravodlivejšie rozdelenie vyprodukovaných hodnôt. Útočí aj na ľudí vo vlastných radoch, ktorí žijú s chudobou a na jej čele aktívne bojujú za jej práva, ako to robili kňazi teológie oslobodenia. Týchto ľudí kritizoval aj pápež Ján Pavol II. počas svojej cesty v Mexiku a namiesto boja vyzdvihol „lásku k blížnym“. Táto „láska“ však prospieva len jednej strane.

Jediné, na čo sa mnohí kňazi v ťažkých časoch medzivojnového obdobia zmohli, boli pekné slová o biede, utrpení a konečnom vykúpení. Radili teda poslušne ohýbať chrbát a nebúriť sa. Napokon – ich sa bieda netýkala.

Zatiaľ čo členov komunistických strán cirkev exkomunikovala, jej predstavitelia hájili vysoké pozície fašistických štátov či fašistom pomáhali (mnohí však našťastie stáli aj na druhej strane barikády). Neraz žehnali wehrmachtu, udávali ľudí, ktorí im pri spovedi niečo prezradili, či otvorene volali „Heil Hitler!“, ako napríklad Ružomberský kňaz Ján Ferjenčík. V občianskej vojne v Španielsku stála katolícka cirkev na strane frankistov.

Katolícka cirkev vo Venezuele ostro kritizuje demokraticky zvoleného prezidenta Huga Cháveza, ktorý robí to, o čom cirkev len pokrytecky rozpráva. Podstatne znížil chudobu, zabezpečil spravodlivejšie rozdelenie zdrojov a vo Venezuele vyliečia zrak zadarmo aj obyčajnému človeku, zatiaľ čo v iných krajinách tretieho sveta ľudia umierajú na bežne liečiteľné choroby. V akom kontraste je to s tvrdením súčasného pápeža, že „Cirkev nemá možnosť ponúknuť technické riešenia a nenárokuje si „ani najmenej miešať sa do politiky štátov“. V každom čase a pri všetkých príležitostiach má však plniť poslanie pravdy v prospech spoločnosti, ktorá by zodpovedala požiadavkám človeka, jeho dôstojnosti a jeho povolania.“

Katolícka cirkev je teda vo svojej kritike aktívna najmä „zdola“. Napomína, kritizuje a útočí proti tým, ktorí sa búria a aktívne bojujú za sociálnu spravodlivosť. Proti tým, ktorí sú hore a disponujú obrovskými zdrojmi už tak rázne nevystupuje, často si s nimi podáva ruky a obmedzuje sa na slová o „spoločnom dobre“ či „kresťanskej láske“. Myslí svoje slová úprimne alebo je to len pokrytectvo, ktoré má pomôcť udržiavať vykorisťovanie vo svete?

Čítajte tiež:
Lenin: O postoji robotníckej strany k náboženstvu

Charita – liek na nespravodlivosť tohto sveta?

Óscar Romero medzi Ratzingerom a Obamom