Zverejňujem svoj starší text asi spred 7 rokov. Venuje sa hlavne situácii počas studenej vojny a argumentuje o tom, že existencia kapitalizmu v štáte neznamená automaticky rast a dobrú životnú úroveň. Miesta pre životnú úroveň sú limitované a dávno obsadené.

Do februára 1948

Po skúsenostiach ľudí s prvou svetovou vojnou, kedy boli pre nové mocenské rozdelenie sveta a obsadenie nových trhov pre „elitu“ pod nacionalistickými zámienkami hnaní ľudia do bratovražedného boja, po skúsenostiach s 1. Československou republikou, kde bolo množstvo hladových dolín, kedy sa na štrajkoch strieľalo do ľudí, no napriek tomu sa nazývala „demokratickou“, po tvrdých dôsledkoch Veľkej hospodárskej krízy na pracujúcu triedu a následnej druhej svetovej vojne, ktorá túto krízu „vyriešila“, stála väčšina Československého ľudu za politikou KSČ a želala si koniec kapitalistického systému, ktorý im priniesol toľko útrap. Keby ľudia za politikou KSČ nestáli, nikdy by sa nedostala k moci. Dnes sa médiami vytvára dojem, že každý pred komunistami utekal. A kto ich teda podporoval? Kto zapĺňal námestia, kto sa účastnil generálnych štrajkov? Komunistické hnutie bolo už po prvej svetovej vojne silné nielen v celej Európe, ale aj vo svete. Komunisti boli vystavovaní represáliám zo strany štátov, časté bolo tiež rozháňanie ľudí obuškami a nábojmi. Čo robotníkov dohnalo k tomu, aby sa stali komunistami? Nuda to určite nebola. Bola to nezamestnanosť, strach o budúcnosť vlastných rodín a slabé (resp. žiadne) sociálne zabezpečenie. Aby rodiny mohli fungovať, nejeden raz museli vo fabrikách pracovať aj deti. Pre blaho kapitalistickej oligarchie obzvlášť trpelo obyvateľstvo kolonizovaných krajín tretieho sveta. Na toto sme dnes úplne zabudli, ale čoskoro sa rozpamätáme, nakoľko kapitalizmus smeruje opäť do starých koľají. Dnes si myslíme, že socializmus prišiel sám od seba, že šlo len o nejaký „pokus na ľuďoch“ ako radi hovoria kapitalistickí komentátori. Avšak veľmi sa mýlia.

Od začiatku studenej vojny

Po vyhlásení studenej vojny Churchillom, sa vojnou zničený svet rozdelil na socialistický a kapitalistický. Krajiny, ktoré sa vydali cestou socializmu, susedili s krajinami bohatého kapitalizmu. Bohatého preto, lebo v kapitalizme existuje menšina štátov bohatého kapitalizmu (Západná Európa a Severná Amerika) a väčšina štátov chudobného kapitalizmu (tzv. tretí svet). Obe skupiny štátov začali zbrojiť a obzvlášť dôležitú úlohu zohrávali tajné služby. Najmä v 50-tych rokoch sa na oboch stranách zatýkalo, sledovalo, vypočúvalo a zatváralo. Bola to doba najtvrdšieho konfliktu medzi kapitalizmom a socializmom. Na Západe perzekuovali komunistov, či ozbrojenými zložkami potláčali hnutia odporu a legálne zvolené vlády v krajinách chudobného kapitalizmu. V socialistickom tábore vyhľadávali kontrarevolucionárov, sabotérov a ozbrojené skupinky odporcov. V niektorých prípadoch šlo o oprávnené zatknutie, v niektorých však vôbec. Veľkú úlohu tu zohrali aj dvojití agenti, ktorí vyvolali vlnu zatýkania, ako to bolo v prípade operácie Splinter factor riadenú CIA v Československu. Nemožno si teda myslieť, že by kapitalistický svet len tak ustúpil zo svojich obsadených trhov. Prišla tvrdá doba nedôvery a napätia vo vlastných radách. Oba tábory boli rozdelené ostnatými drôtmi a neskôr berlínskym múrom. Po vojne sa začali jednotlivé krajiny zotavovať. Avšak bol to nerovný boj. Kapitalistický svet bol dotovaný USA, ktorých územia sa vojna nedotkla a ktoré naplno využívali vykorisťovanie a rabovali prírodné zdroje krajinách chudobného kapitalizmu. Socialistický tábor budoval z vlastných zdrojov a najmä Sovietsky zväz musel prežiť veľa útrap, než obnovil vojnou zničený priemysel. Západný svet sa poučil z historických revolučných udalostí a preto musel zmeniť sociálnu politiku v krajinách Európy. Nastúpila éra tzv. „sociálneho štátu“, ktorá zabezpečila pracujúcim v týchto krajinách lepšiu životnú úroveň ako pred vojnou. Samozrejme na úkor pracujúcich v treťom svete. Aby sa táto časť obyvateľstva mala pomerne dobre, musela žiť zvyšná časť kapitalistického sveta v chudobe. Tento stav tam bol imperialistickými silami udržiavaný množstvom vojenských invázií a krvavých prevratov. Takáto politika stála za lesklými výkladnými skriňami kapitalizmu, na ktoré lákali obyvateľstvo socialistického tábora.

Prechody cez hranice

Je všeobecne známe, že niektorí ľudia sa snažili prejsť zo socialistického tábora do krajín bohatého kapitalizmu. Bolo to z rôznych dôvodov. Niektorí len chceli navštíviť iné krajiny, niektorí po tom, ako tu zadarmo vyštudovali, šli predávať svoje vedomosti do krajín, kde sa za vzdelanie platí. Niektorí utekali preto, lebo sa dopustili závažných trestných činov. Niektorí šli za rodinou, iní si „splniť americký sen“ a niektorým sa jednoducho tento systém nepáčil. Na prekročenie hraníc s kapitalistickým svetom bolo potrebné povolenie príslušných orgánov. Tam bolo treba uviesť dôvod opustenia krajiny a nie každý toto povolenie dostal. Či bola táto politika správna, o tom možno viesť množstvo diskusií. Dôvodov za aj proti je niekoľko. Na jednej strane, prečo tu držať ľudí, ktorí so systémom nesúhlasia a chcú odísť? Na strane druhej tu tých ľudí spoločnosť vychovala, tu dostali potrebné zabezpečenie a vzdelanie a namiesto toho aby to spoločnosti vrátili, oni to idú predávať za peniaze do kapitalizmu? Do systému, kde si milióny ľudí nemôžu dovoliť to, čo mal každý tu. V takom prípade by mal zaplatiť plné trhové ceny za vzdelanie, suroviny a bývanie. Na tretej strane, množstvo ľudí chcelo len krajinu navštíviť a potom sa vrátiť domov. V relácii „Máte slovo“ v Českej televízii, vytýkali antikomunisti pohraničníkom, že nemali na hraniciach čo robiť. To však nie je správne tvrdenie. Ako vieme, hranice sa prekračujú na hraničných prechodoch. Veď hraničná stráž sa v súčasnosti nachádza aj v lesoch medzi Slovenskom a Ukrajinou. Pokiaľ Ukrajinci nemajú povolenie úradov, alebo pokiaľ my nemáme povolenie úradov, nesmieme hranicu prekročiť. A pokiaľ smieme, tak na hraničnom priechode. A to ide o hranicu medzi dvoma kapitalistickými krajinami, nie to ešte medzi socializmom a kapitalizmom.

Výstavné skrine a dokumenty o úspechu

To na čo lákalo „koryto sveta“ – kapitalistický západ, ľudí zo socialistického tábora, bola predovšetkým údajná sloboda (V USA si černoch nesmel sadnúť v autobuse a v krajinách chudobného kapitalizmu vládol polofeudálny otrokársky systém; v mnohých krajinách mohli voliť len vyššie vrstvy; NSR bol policajný štát, ktorý rozháňal antiimperialistické demonštrácie a Francúzsko si povolalo v roku 1968 na záchranu systému tanky) a bohatstvo, ktoré je možné v kapitalizme získať. Socialistický tábor mal jedno nešťastie – susedil s krajinami bohatého kapitalizmu, ktoré to, čo nakradli v celom svete, vystavovali vo svojich „vitrínach“. Emigrantom „zabudli“ povedať, čo za týmto bohatstvom stojí. Zabudli im povedať o ekonomickom neokolonializme a podpore vojenských režimov v krajinách, kde bola ohrozená ich moc. Na základe tohto teroru mohli vlády Západu korumpovať a hýčkať svojich pracujúcich. „Zabudli“ im povedať, že takto nemôže žiť celá planéta, lebo za pár dní by došli všetky zdroje.

A tak vznikali dokumenty o tom, ako je kapitalizmus pre šikovných, ako sa môžete stať podnikateľom a obchodovať s celým svetom. Nespomínalo sa tam, že tieto miesta sú už dávno určené len pre VIP. No napriek tomu si väčšina ľudí v Československu želala socializmus. Kapitalizmus sa teda musel schovávať za iné mená ako napríklad „socializmus s ľudskou tvárou“ či „zlepšovanie sociálnych istôt“, ktoré sľuboval Havel. Aj v roku 1989 sa len 3% občanov ČSSR vyslovili, že si želajú kapitalizmus. Prečo títo „hrdinní disidenti“ hneď na prvom verejnom vystúpení nepovedali, že to tu chcú rozkradnúť, rozobrať a nás hodiť ako korisť do rúk západných kapitalistov? Prečo nepovedali, že chcú zhoršovať našu životnú úroveň až do extrémov? Prečo klamali o tom, že nechcú zrušiť socializmus? Niečo tu v pravicovej propagande nehrá. Dnes sa november 1989 predstavuje ako odpor verejnosti proti socializmu, čo je však ďalšie veľké klamstvo. Nezaznelo tam ani slovo o nastolení kapitalizmu.

Prečo ľudia utekajú z kapitalizmu?

Mladí ľudia, ktorí už nepamätali systém pred vojnou, si mysleli, že samotná existencia kapitalizmu v krajine je zárukou rastu a dobrej životnej úrovne. Myslia si, že ak by tu nebol socializmus, tak Československo by bolo na úrovni Západu. Tieto klamstvá šíri nejeden pedagóg na škole. Položil by som im otázku: V Mexiku je kapitalizmus množstvo desaťročí. Prečo teda odtiaľ ľudia utekajú? Prečo tam majú nedostatok životných prostriedkov? Prečo sú tam široké masy zapletené do obchodu s drogami? Niekto týmto ľuďom zabudol vysvetliť, že tento systém je tu len pre VIP triedu, resp. VIP krajiny. Je to ako keby spolu obedovala celá rodina a jeden z nich by všetko zo stola zhrnul k sebe. Čo by sa dialo? Po chvíli by sa tí hladní začali naťahovať po jedle, ktoré by malo patriť im. A tak je to aj s našou planétou v súčasnosti. Dnes, keď tu už máme kapitalizmus, uteká do zahraničia viac ľudí ako kedykoľvek pred tým. V zahraničí pracuje 100 000 Slovákov. Množstvo slovenských vysokoškolsky vzdelaných žien utiera rakúskym dôchodcom zadky. Utekajú tam preto, lebo musia. Tak, ako to bolo kedysi, za 1. republiky. Náš vysnený kapitalizmus totiž nedokáže zabezpečiť našim rodinám slušný život. V celej propagande o úspechu šlo vlastne len o to, získať trhy našej krajiny a našu lacnú pracovnú silu. USA majú dokonca tú drzosť, postaviť na hranici s Mexikom múr, aby im tá pliaga, ktorú okrádajú, neliezla do krajiny. Obyvatelia USA sa môžu ponúknuť ako dobrovoľní strážcovia hranice a môžu strieľať na zúfalých Mexičanov. Tento múr a táto totalita ale nikomu nevadí. Žiadne obviňovanie USA zo zločinov proti ľudskosti, žiadna snaha pozatvárať strelcov. Nič. Len prázdne reči o slobode. Na druhej strane ak príde do USA Kubánec, toho vítajú. Jednak je vzdelaný, ovláda cudzie jazyky a môže sa im zísť vo vojne proti Kube. Bohužiaľ, až prax systému a opakovanie histórie zrejme poučí ľudstvo. Poučiť z histórie sa však musia aj samotní komunisti, aby už viac nedovolili infiltráciu kariéristických a skorumpovaných živlov do vlastných radov, aby sa od robotníckej triedy neoddeľovali ako nová šľachta, ale aby boli vždy s robotníckou triedou pevne spojení. V súčasnosti prichádza útok proti pracujúcim v podobe škrtov, strát sociálnych istôt a rozpredávania verejného majetku. Tentokrát to však platí aj pre západné krajiny. Systém sa vracia do starých koľají…