Povolebná situácia v NRSR, ktorá sa v prvom momente zdala ako neriešiteľná, pripadne riešiteľná iným len predčasnými voľbami sa nečakane vyriešila. Do vlády vstupuje Smer zo Slovenskou národnou stranou a dvoma pravicovými stranami, ktoré v kampani ale aj pred kampanou pomerne často vystupovali proti strane Smer-SD, aj keď rozhodne nie v takej miere ako OĽANO-NOVA, SaS či SDKÚ.

Strany Sieť a Most-Híd začali byť obviňované zo zrady a bezcharakternosti. Čo ich k tomu mohlo priviesť? Predstavitelia týchto strán si dobre spočítali čo by mohli predčasnými voľbami získať a stratiť. Samozvaný „gazda pravice“ dogazdoval na hranici zvoliteľnosti a veľmi dobre si uvedomuje, že v predčasných voľbách by nemusel prekročiť potrebných 5%. Rozhodol sa hrať vabank, aj za cenu nejednoty slov a činov. Strana Sieť počas štyroch rokov v parlamente može prejsť výraznými zmenami politického zamerania ale i zloženia členskej základne a takto sa može aspoň pokúsiť spraviť si isté meno, zamerať sa na iné cieľové voličské skupiny a v národnej rade sa udržať.

Obe pravicové strany si rovnako uvedomili, že jediným problémom a čertom maľovaným na stenu nie je len Robert Fico, ale objavila sa strana Mariana Kotlebu. Béla Bugár sa počas tvorenia vládnej koalície vyjadril aj v tom zmysle, že chce zabrániť „hnednutiu Slovenska“. Dá sa polemizovať, ako by sa tieto dve strany správali pri neúčasti ĽSNS v parlamente.

Proti vzniku novej vlády sa na námestí SNP v Bratislave konalo zhromaždenie „podvedených“, ktoré bolo predovšetkým v réžii strán SaS a OĽANO. Na udalosť pozývala Facebooková skupina, ktorá mala v logu prečiarknutý ľudácky dvojkríž. Paradoxne však svojou požiadavkou predčasných volieb možu pomocť práve strane ĽSNS. V týchto voľbách sa tiež jasne ukázalo, že ľudia rozhodujú len medzi silnými a nechcú, aby im hlas prepadol. Svedčí o tom obrovská medzera od hranice zvoliteľnosti (niečo pod 5%) a výsledkom okolo 1%.

Okrem spomínaných strán sa do NRSR dostali aj strany označované ako hlasy protestu. Úspech Borisa Kollára, je dokazom toho, že pokiaľ nejaký mediálne známy kapitalista, ktorý občas kvapne zo svojho sudu na charitu povie do pár krčmových rečí a založí stranu, tak ho ľudia „žerú“ a má veľkú šancu na úspech. Veď napokon má aj dosť času sa naplno venovať svojej kampani keďže nemusí stáť o šiestej ráno pri stroji. Boris Kollár tiež (ne)prekvapivo ako „nepolitk“ po zistení výsledkov zahlásil, že „my sme pravicová strana“. Zaujímavé, že počas kampane nič také nezaznelo.

Strana Mariana Kotlebu posilnila po tom, čo začala navonok opúšťať fašistickú sebaprezentáciu, aj keď nie úplne, nakoľko Marian Kotleba naďalej neuznáva SNP či sa účastní pochodov 14.marca. Predstavitelia strany v médiách obhajujú svoje názory zaujímavým sposobom. Už nehovoria, že to bol „židoboľševický puč“ (pričom slovo „žid“ funguje vo fašistickej rétorike podobne ako satan v kresťanstve. Židom sa tu može stať ktokoľvek, kto im oponuje, obriezka nie je podmienkou, ak je na svete niečo v neporiadku, tiež za to možu jedine židia a nie napríklad samotný kapitalistický systém) Vraj sa v SNP prelialo zbytočne moc krvi. Vraj preto vystavili na úrade BBSK čiernu vlajku. Politika ĽSNS je potom logicky politikou poddajnosti a poslušnosti voči „nadriadenému národu“. Strana sa začala viac profilovať ako „protestná“ a na svoju kandidátku zobrala aj niekoľkých „aktivistov“. Práve vďaka mediálnej známosti Mariana Kotlebu dokázala táto strana pozbierať vačšinu hlasov občanov nespokojných zo súčasným stavom spoločnosti. Za spomenutie tiež stojí, že Kotleba je za svoju politiku ostro kritizovaný napr. otvorene fašistickým združením Slovenská pospolitosť, ktoré sa netají ani podporou ukrajinských nacistov z „praporu AZOV“.

Čo znamená povolebný vývoj pre Slovensko ale aj pre revolučnú stranu VZDOR-strana práce? Na základe výsledkov volieb sa dá predpokladať pokračovanie kurzu vlády Roberta Fica. Dá sa predpokladať, že súčasná vláda bude stabilnejšia ako v prípade, že by sa SNS rozhodla vsúpiť do širokej pravicovej koalície, ktorá by obsadila len 76 kresiel. Či budú koaličné strany „na seba dozerať“, alebo budú „kradnúť spolu“ to ukáže čas. Podstatné však je, že akákoľvek vláda, bez ohľadu na to, či ju zostavuje Sulík alebo Fico neznamená výraznú zmenu v smerovaní krajiny. Kapitalistickým vládam vždy ostáva len niekoľko „možností“ – uvažovať ako čo „najlacnejšie“ prilákať investorov, diskutovať o miere zdierania a o miere daňového zaťaženia.

Pre revolučnú stranu, ktorá usiluje o zmenu spoločenského systému je vznik stabilnej vlády v tejto situácii pozitívny. Predovšetkým preto, lebo počas týchto volieb sa slovenskej spoločnosti predstavila a teraz potrebuje štyri roky na to, aby ďalej rozvíjala štruktúry, politiku a činnosť. Aj keď strana vo voľbách očakávala lepší výsledok, mimoparlamentne posilnila. A aktívne pokračuje v činnosti.