I keď tento text píšem momentálne z poľskej oceliarne, nedá sa nevyjadriť podpora pracovníkom VW Bratislava a radosť nad tým, že sa poslednými zápasmi vo veľkých fabrikách prestávame stávať tými Slovákmi, ktorí budú robiť aj s 50 kg závažím na chrbte od rána do noci, budú radi, že majú aspoň dáku robotu a nadávať budú pri pive.
Štrajkujúcich vo Volkswagene podporujem i bez toho, aby som skúmal koľko zarábajú a porovnával či je to veľa alebo či je to málo. Je to totiž o pohľade na vec. Ak budeš pracovať pre mňa deň i noc, budeš voči mne lojálny, čo zamestnanci VW boli, ja tvoju prácu predám za 100 000 a Tebe dám mesačne 1000 € – je to veľa či málo? Tu ide okrem platov aj o niečo iné. Predovšetkým o pohľad na človeka, jeho prácu a vykorisťovanie tejto práce. Ide tu o to, ukázať že nie sme ľudské zdroje, ktoré budú za nízke náklady šlapať ako hodinky a stanú sa dojnou kravou zahraničného koncernu. Chceš mať dojnú kravu? Tak si za ňu riadne zaplať! Že ísť na nadčas? Vraj treba? Tak mi povedz koľko chceš za tento nadšandard zaplatiť a ja porozmýšľam. Že prepustiť za moju drzosť? Dobre, zajtra štrajkujeme, sám si drzý, tak ti treba. Ďalej je to vysoká škola solidarity triedneho boja aspoň v ekonomickej oblasti. Konečne sa učíme prestať sa báť a svoj odpor prejavovať len šomraním si pri stroji. Učíme sa, že s kolegami treba držať a vtedy dosiahneme viac, že nie je dobré podlizovať sa šéfovi a majiteľovi, ohovárať kolegov, aby vyhodil ich a nie mňa.
Práve tento psychologický aspekt považuem za najdoležitejší. Práve strach a nejednota pracujúcich je najvačšou zbraňou kapitalistov. Práve náš strach je hranicou toho čo si možu dovoliť a na čo radšej ani nepomyslia.
Ak máme strach, tak naozaj platí „čo už narobíš, doba je ťažká“. No ak strach nemáme, tak ani kapitalisti nebudú takí drzí ako zvyknú byť, lebo vedia, čo by ich čakalo. Poznáme mnohé praktiky vo firmách, ktoré nie sú o tom, či nám plat zvýšil o 8 alebo 16%, ale o tom, že nám plat znížil, že zrušil prestávky, že zvýšil tempo a podobne a to bez jediného slova zamestnancov.
Myslím si, že je načase, aby sa odbory prebrali i inde. Napríklad v slávnom SAMSUNG GALANTA.
Vstupujme do odborov, organizujme sa, zmeňme svoje zmýšľanie, bojujme za svoje záujmy. Podporme sa i vtedy, ak pracujeme v inej oblasti. Podriadení sme často krát preto, lebo sa sami za podriadených považujeme.
Celá debata | RSS tejto debaty