.

Vlastníci výrobných prostriedkov si prisvojujú hodnoty vyprodukované pracujúcou triedou. Sociálne zabezpečenie, výdavky na pracujúcu triedu sú pre ňu neefektívne. Ak boli dosiahnuté nejaké ústupky pracujúcej triedy, nikdy to nebolo dobrovoľne a „zhora“. Vždy to bolo po triednych zrážkach, hromadných nepokojoch, alebo to bola súčasť taktiky, ako umlčať revolučné nálady a v neposlednom rade to bol strach pred socialistickým táborom. Dnes sa aj táto realita v Európe stáva minulosťou. Tento model je totiž trvalo neudržateľný. Aby si mohli kapitalistické štáty dovoliť sociálne zabezpečenie pracujúcej triedy, musia si požičať. Lenže táto bublina raz musí prasknúť. V súčasnosti tieto bubliny praskajú v krajinách Európy, ale pred krachom je aj USA. Neudržateľnosť sa začala prejavovať aj vo Švédsku, ktorého sociálny systém bol dávaný sa akýsi vzor sociálneho štátu.

.

Verejný dlh stúpa takmer vo všetkých štátoch bez ohľadu na to či v krajine „vládne“ pravica alebo ľavica. Ide totiž o systémovú záležitosť. Pracujúca trieda sa od „odborníkov“ a „politológov“, ktorých platí buržoázia dozvedá o neskutočne „vedeckých“ príčinách zadĺženia. Za grécky krach sú vraj zodpovední „leniví Gréci“, ktorým sa nechce chodiť do práce. Za rastúci dlh na Slovensku nemôže nič iné, len 4 roky vlády Roberta Fica. Od politikov sa dozvedáme, že si „žijeme nad pomery“. To neladí ani s teóriou o „lenivosti“, pretože produktivita práce na Slovensku stápala. Slováci pracujú viac a za menej. Do krachu sa dostalo aj Írsko, ktoré bolo ešte pred pár rokmi ospevované ako vzor na presadenie neoliberálnej politiky. Dalo sa logicky usúdiť, že bude nasledovať Portugalsko a Španielsko. Rastúci dlh a vynútené škrtanie vidíme v celej Únii. Pre všetky „argumenty“ je príznačné zvaľovanie viny na robotnícku triedu.

.

Tzv. „ekonomickým hriešnikom“ sú nanútené zo strany EÚ a Medzinárodného menového fondu pôžičky, ktoré znamenajú ekonomický kolonializmus zo strany tých, ktorí krajine požičali. V EÚ môžeme hovoriť o podriadenosti týchto krajín Nemeckom. Samozrejme že nepožičajú len tak. Podmienkou je „racionalizácia“ ekonomiky, teda plošná privatizácia, v prípade Grécka aj rozpredávanie ostrovov a výrazné škrty v sociálnej oblasti. „Racionalizácia“ navyše prichádza aj z dôvodu krízy a konkurenčného boja, kedy firmy, aby prežili na trhu, musia stále znižovať náklady a zvyšovať zisky a expanziu.

.

Pre pracujúcu triedu to znamená výrazný pokles životnej úrovne, stratu základných ľudských práv a nárast chudoby. Napriek tomu, že celý čas pracovala a tvorila hodnoty. Majú tú smolu, že ich tvoria v zriadení, v ktorom im tieto hodnoty nepatria. Prirodzene sa to prejavilo v masovom odpore pracujúcich najmä v Grécku, Francúzku, Portugalsku, Španielsku ale aj v Británii. Aký názor si o nich môže vytvoriť človek, ktorý je kŕmený súčasnou propagandou? Médiá majú obrovskú silu a tak sa stáva že z radov pracujúcej triedy počúvame nadávanie na štrajkujúcich, že sú nenásytní lenivci, ktorí len štrajkujú. Čo na to povedať? Ten, kto nemieni bojovať za svoje práva, nie je ich hodný. Len slabí ľudia sa bez slova nechajú obrať úplne o všetko. Na druhej strane je to len dôkaz sily médií, ktoré dokážu v ľuďoch vyvolať názory, ktoré sú proti ich vlastným záujmom. Názory a vysvetlenie situácie zo strany napr. KKE (KS Grécka) sa nedozvieme. Namiesto toho sme kŕmení názormi pravicových „odborníkov“.

.

Kapitalistické východisko z tejto situácie neexistuje. Je to slepá ulička, ktorá sa dá predlžovať len ďalším zadlžovaním, no na jej konci je bieda, hlad, vojny a utrpenie. Buď prežijeme my, alebo prežije kapitalizmus. Východiskom je jedine rozbitie buržoázneho aparátu, v ktorom je človek len „ľudským zdrojom“ a nahradenie ho socializmom, v ktorom sa vyrába pre človeka. Nedokáže to však žiadny osamotený „mesiáš“, ale jedine organizovaná a disciplinovaná pracujúca trieda, ktorá stojí pevne na triednych základoch. Začnime preto od seba.