Značnú úlohu pri formulovaní, obhajovaní a presadzovaní buržoáznych postojov (zväčša neoliberálnych) a záujmov v spoločnosti zohrávajú rôzne „nezávislé organizácie“, „nadácie“, „spoločnosti“ či „inštitúty“. Takzvané „mimovládne organizácie“ určite nevznikli zdola a nezastupujú záujmy širokých vrstiev obyvateľstva. Práve naopak – sú vytvárané a podporované vládnucimi elitami, veľkokapitálom či zahraničnými tajnými službami a majú veľmi dobre vyškolených ľudí.Za najvýznamnejšie organizácie tohto druhu na Slovensku považuje člen rady pre vysielanie a retransmisiu Pavol Dinka predovšetkým Inštitút pre verejné otázky, Centrum pre ekonomické a sociálne otázky (M.E.S.A. 10), Konzervatívny inštitút M.R. Štefánika, Nadáciu otvorenej spoločnosti, Nadáciu F.A. Hayeka, Stredoeurópsky inštitút pre ekonomické a sociálne reformy (INEKO), Inštitút pre dobre spravovanú spoločnosť, Nadáciu Pontis a ďalšie.[1] Niektoré z týchto organizácií pôsobia len na Slovensku, iné v rámci väčších regiónov, mnohé z nich sú celosvetové. Medzi najznámejšie celosvetové mimovládne organizácie patria napríklad Sorosova nadácia, Národný demokratický inštitút, Človek v ohrození alebo Freedom House, ktorému predsedá niekdajší šéf CIA James Woolsey.

Podobné kapitálom platené organizácie fungujú prakticky v každej buržoázne-demokratickej krajine, kde je ich úlohou podporovať a udržiavať neoliberálny ekonomický model. V krajinách, kde takýto model nie je, je ich úlohou nastoliť ho a bojujú o to zúrivejšie, čím viac sa dané zriadenie bráni. Tieto organizácie dostávajú značný priestor nie len v médiách, ale aj v rôznych štátnych radách, komisiách a podobne. Vypracovávajú rôzne „vedecké analýzy“, vydávajú ročenky, či už o stave občianskej spoločnosti (za ktorú Inštitút pre verejné otázky dostal od Úradu vlády 24 000 eur), o „stave demokracie“, alebo ako „nezávislé subjekty“ hodnotia „slobodu médií“. Tieto zadania často dostávajú priamo od ministerstiev, najmä pokiaľ je vláda pravicová. Veď medzi zakladajúcich členov týchto organizácií často patria aj poslanci či ministri a na rozdiel od iných občianskych združení sa členovia týchto „inštitútov“ veľmi rýchlo dostávajú do vrcholných sfér spoločnosti. Spojenie medzi týmito organizáciami a vládnymi kruhmi ilustruje Peter Kováč v denníku Pravda z 24. septembra 2011.

Napríklad v občianskom združení M.E.S.A.10, od ktorého si rezort diplomacie v roku 2011 objednal 60-stranovú analýzu za takmer 8000 eur, pôsobí Dzurindov štátny tajomník Ježovica a jej zakladateľmi sú Mikuláš Dzurinda, Ivan Mikloš alebo František Šebej. Ďalšími príkladmi môže byť dohoda medzi ministerstvom školstva a spoločnosťou INEKO odrobiť 350 hodín za hodinovú mzdu 28 eur.[2] Okrem toho sa podieľajú na mnohých prednáškach, kampaniach, šírení ideologických materiálov, niekedy podporia lokálne „dobročinné projekty“ atď. Majú teda priamy aj nepriamy vplyv na politické smerovanie krajiny, a to v podobe mediálnej prezentácie, vypracovávania analýz alebo aj tým, že majú ľudí v rôznych štátnych radách. Pavol Dinka o týchto organizáciách hovorí ako o „nezávislých od Slovenska, od života slovenských občanov a závislých od peňazí, od mocnej sily neoliberalizmu v celom svete, najmä však od dolárov plynúcich z USA a z ďalších krajín“,[3] pretože ich zdroje príjmov neplynú len zo štátnych zákazok. Napríklad donormi Inštitútu pre verejné otázky sú Sorosova Open Society Institut, Ford Foundation, German Marshall Fund of the United States, Svetová banka, NATO, veľvyslanectvá napr. USA či Veľkej Británie, Úrad vlády SR, firmy ako Hewlett Packard, Microsoft, IBM a ďalší.[4] Barša a Císař o týchto organizáciách tvrdia: „Mnohé z nich fungujú ako hovorcovia partikulárnych vlád a firiem – odtiaľ sa potom odvodzujú tvary ako GINGOs a BINGOs (tj. government-controlled a business-controlled NGOs, pričom NGO znamená Non-government organizations, teda doslovne mimovládne organizácie, pozn. autora) – ale všetky čerpajú zo zdrojov napokon generovaných globalizovaným kapitalizmom, či už v podobe štátnych grantov, alebo grantov súkromných nadácií.“[5] Čo ale o sebe hovoria tieto organizácie?

Napríklad IVO sa definuje ako nezávislá mimovládna nezisková organizácia združujúca odborníkov z rôznych oblastí, vytvorená so zámerom presadzovať hodnoty otvorenej spoločnosti a demokratickej politickej kultúry vo verejnej politike a spoločenskom rozhodovaní.[6] Soros o sebe hovorí niečo podobné: „Nadácia otvorenej spoločnosti pracuje na vybudovaní sýtej a tolerantnej demokracie, ktorej vlády sa zodpovedajú svojim občanom. Aby sme dosiahli tento cieľ, nadácia sa snaží formovať verejnú politiku, ktorá zaistí väčšiu spravodlivosť v politickom, legálnom a ekonomickom systéme a zabezpečí základné práva.“[7] Veľkú úlohu pri dosahovaní cieľov, okrem kapitálu investovaného do týchto organizácií, zohrávajú aj médiá, v ktorých členovia týchto organizácií vystupujú ako nezávislí odborníci, ktorí radia krajine, ako ďalej a vždy radia to isté – plošnú privatizáciu, škrty v sociálnej oblasti a maximálny voľný trh. V roku 2006 mali mimovládne organizácie na Slovensku 1297 citácií vo významných médiách, zatiaľ čo zástupcovia Slovenskej akadémie vied ich mali len 204.[8] Slúžia masmédiám ako „nezávislý subjekt“, ktorý môžu citovať, ak potrebujú potvrdiť svoju pravdu. A to platí aj pre regionálne noviny.

Napríklad MY Žilinské noviny vydali pred parlamentnými voľbami v roku 2010 prílohu,  ktorá mala prezentovať názory jednotlivých sociálnych skupín na politické strany. Okrem toho, že väčšina ľudí v tejto prílohe volila pravicu (študent a vozíčkar), príloha obsahovala aj článok o tom, ako nezávislé inštitúcie radia budúcej vláde. Tou nezávislou inštitúciou bol Konzervatívny inštitút M.R. Štefánika a radil, ako inak – privatizáciu a voľný trh. Jediný volič sociálnej demokracie bol zosmiešňovaný: „manželka mi hovorí, že vyzerám ako on (Fico, pozn. autora)“. Spolu s médiami sa tieto organizácie podieľajú aj na štátnych prevratoch či farebných revolúciách. Jednak tým, že opäť vystupujú ako „odborníci“ a jednak tým, že bohato financujú opozičné hnutia a tiež tým, že médiá prevažne zobrazia len želané zábery a komentáre. Okrem masmédií pomáhajú šíriť názory mimovládok aj vládne organizácie ako napríklad ministerstvá.

Jedným z príkladov je tzv. Správa amerického ministerstva zahraničných vecí o stave ľudských práv vo svete. Dinka opisuje priebeh vytvárania takejto správy: „Spracúvajú ju jednotlivé americké veľvyslanectvá, opierajú sa pritom o tendenčné domáce pramene, predovšetkým z médií a mimovládok. Pri krajinách, ktoré svojou politicko-ekonomickou orientáciou nevyhovujú, sa neberú do úvahy nijaké vládne stanoviská a závery. Jednoducho ich neakceptujú! Správa mapuje 194 krajín, absentujú však Spojené štáty americké. Zrejme preto, aby ich nebolo možné porovnávať. Oficiálne sa to odôvodňuje tým, že Kongres dostáva správy o stave ľudských práv v USA viackrát ročne. Inač povedané, svetový policajt skresľuje informácie o iných krajinách, ale zamlčiava informácie o sebe. A to, čo ponúka, je vlastne výzbroj na šírenie propagandy proti svojim „neobľúbencom.“[9]

[1]Porov. DINKA, P. 2008. Slovenské masmédiá – metódy manipulácie. Bratislava : VSSS, 2008. s.32.

[2]KOVÁČ, P. 2011. Vláda si platí časť tretieho sektora In Pravda. ISSN 1335-4050, 2011, roč. 21, č. 221, s.1.

[3] DINKA, P. 2008. Slovenské masmédiá – metódy manipulácie. Bratislava : VSSS, 2008. s.31.

[4]Oficiálnych donorov IVO zverejňuje na stránke http://www.ivo.sk/143/sk/kto-sme/donori.

[5]BARŠA,P. – CÍSAŘ,O. 2004. Levice v postrevoluční době (Občanská společnost a nová sociálni hnutí v radikálni politické teorii 20. Století). Brno : Centrum pro studium demokracie a kultury, 2004, str.193.

[6]Inštitút pre verejné otázky. 2006. IVO. [online] [cit. 8.10.2011], Dostupné na internete: http://www.ivo.sk/104/sk/kto-sme/ivo.

[7]Open society foundations. About the Open society foundations. [online] [cit. 8.10.2011], Dostupné na internete: http://www.soros.org/about.

[8]Porov. DINKA,P. 2008. Slovenské masmédiá – metódy manipulácie. Bratislava : VSSS, 2008. s.38.

[9]DINKA, P. 2010. Žurnalisti – lovci vo svorke. Bratislava :Politologický odbor Matice slovenskej, 2010. s.122.

Úryvok z práce MASOVÁ KULTÚRA – TELEKRACIA V LIBERÁLNEJ SPOLOČNOSTI