So súhlasom autora zverejňujem článok na tému, ktorá je jednou z často opakovaných argumentov proti komunistickej politike na dedine. Aj tu platí goebbelsovské „stokrát opakovaná lož sa stáva pravdou“. Navrhovatelia protikomunistických zákonov dokonca kolektivizáciu (ktorú vždy stotžňujú s násilnou) označujú za jeden zo zločinov KSČ. Na túto tému by som sám vedel napísať článok, no úmyselne chcem dať slovo človeku, ktorý uvádza príklad z vlastnej obce.

Pôvodný text:

V správach Slovenskej televízie som nedávno zachytil správu o konaní akcie ohľadom kolektivizácie v päťdesiatych rokoch, ktorú organizoval ÚPN a nejaký ďalší poľský inštitút. V tomto príspevku jedna pani nariekala, že prišla o 16 hektárov pôdy, iný označoval takéto vyvlastňovanie za krádež. Sám som sa narodil v roku 1955 na dedine a toto obdobie som na vlastnej koži prakticky nezažil, no aj z rozprávania rodičov a starých rodičov viem ako sa žilo na dedine pred vojnou. Ešte moja mama chodila bosá. Nemožno však pozerať len do minulosti, túto otázku treba zhodnotiť aj z hľadiska prítomnosti. Vidíme, že poľnohospodárstvo je na kolenách a o nejakých „maloroľníkoch“ ani nemôžeme hovoriť. Tí by sa len ťažko uživili. Nikdy som tiež nebol členom strany, no o dianie a politiku sa veľmi aktívne zaujímam, dnes som sympatizantom komunistov. Situácia na dedine bola neľahká. Ak aj človek niečo potreboval kúpiť, musel cestovať a často aj niečo predať (slanina, vajcia, zvieratá…). Boli tu aj takí ľudia, ktorí vlastnili väčšie polia, na ktoré im chodili pracovať tí, ktorí mali len svoju malú roľu, alebo nemali vôbec nič. A to častokrát za polievku či zemiaky, alebo za odplatu poslali koňa s pluhom na malú roľu svojich pracovníkov.

 Zakladanie družstiev znamenalo veľký pokrok v živote na dedine. Pokiaľ sa brala pôda statkárom, nedá sa, len s tým súhlasiť! Nie je to úžasné, že „16 hektárov“, ktoré patrili jednému, zrazu patrili všetkým a boli na osoh celej dedine? Kto má vôbec právo vlastniť taký kus zeme? Zem je len jedna, nedajú sa „vyčarovať“ nové pozemky a ja súhlasím s tým, aby bola rozdelená spravodlivo. Veľkí vlastníci však mali aj tak šťastie – neskončili na dlažbe a v biede ako mnohí pracujúci a nezamestnaní za kapitalizmu. (Dnes sa asi 3 km od môjho rodného domu nachádza veľká oplotená lúka, kde sa vyváža nejaký zbohatlík na tereniaku. Ľudia tam nemajú čo hľadať – aké spravodlivé!). Tiež je chybné, ak sa kolektivizáciou automaticky myslí násilná kolektivizácia. Veď tie družstvá zakladali priamo obyvatelia obce, ktorí si chceli uľahčiť prácu – samozrejme za podpory národného výboru. Družstvo prinieslo do dediny prácu, nové obchody a tovary. Družstvo podporované mechanizáciou – traktormi, kombajnmi, nákladnými autami…. a ešte k tomu na veľkej ploche, dokáže vyprodukovať oveľa viac a s oveľa menšou námahou, to musí byť každému jasné. Áno, viem že sa robili aj chyby, viem, že dochádzalo aj takým prípadom, kedy malí roľníci, ktorí boli na svoju pôdu silne naviazaní a odmietali vstúpiť do družstva, neboli presvedčovaní, ale tlačení do vstupu. Niektoré národné výbory boli kvôli takémuto postupu aj zrušené, no o tom nám nikto nepovie. Boli však aj také prípady, že ak niekoho menší pozemok bol prekážkou v efektívnom obrábaní družstevnej pôdy a družstvo ten kúsok zeme potrebovalo, dostal jeho majiteľ rovnakú rozlohu pôdy no na inom mieste. Diali sa však aj veci opačného rázu a síce, že členovia niektorých národných výborov úmyselne bránili zakladaniu JRD „aby nezničili malých roľníkov“ čo je jasným dôkazom efektivity a sily kolektívneho poľnohospodárstva. Tiež treba podotknúť, že sa zakladali až tri typy družstiev, kde pri prvom dali ľudia dokopy nástroje a pôdu, vzájomne si pomáhali a potom si každý zobral svoju úrodu, pri treťom type šlo už o „štátne“ družstvo. Druhý typ bol niečim medzi tým. Do kolektivizácie by sme však nemali počítať povinné odovzdávanie časti potravín, hospodárskych zvierat (kto ich mal viac) či šatstva hneď po vojne, kedy krajina potrebovala vyriešiť zásobovanie a nakŕmenie obyvateľstva a šlo o „núdzový režim“.

Socializmus nám garantoval potravinovú sebestačnosť a hlavne kvalitné potraviny. Mäso bolo mäsom, mlieko mliekom a chlieb chlebom. Mäso nebolo zmiešaninou vody, sójovej múčky, odpadu zo živočíšnej produkcie a iných „prísad“. Mlieko nemalo farbu ako chladiaca emulzia do sústruhu. A to ešte nehovorím o neustále rastúcich cenách dnešných potravín. U nás na družstve pracovali desiatky ľudí. Po roku 1989 začal ich počet klesať, rovnako ako začalo pomaly ale isto chátrať celé družstvo.

Kolektivizáciu však robí aj kapitalizmus, na to by sme nemali zabúdať. Ak ale niečo také robí trh, tak je to zrejme v poriadku a mocným to vôbec nevadí. Opak je však pravdou – je to oveľa horšie ako toľko oplakávaná kolektivizácia z rokov päťdesiatych. Tu sa malí roľníci dostávajú na mizinu a do existenčnej núdze. V niektorých krajinách, ako je napríklad India páchajú samovraždy tisíce zúfalých roľníkov, ktorých ruinujú potravinárske spoločnosti. Tí väčší, efektívnejší, ktorí dokážu produkovať lacnejšie pohltia menších, ktorí „nerobia vo veľkom“. No nie len ekonomicky, ale aj násilím vyháňali veľké korporácie roľníkov v krajinách tretieho sveta z pozemkov rovno na dlažbu (napr. Mexiko). Ako som už spomínal, dnes môžeme len ťažko hovoriť na Slovensku o „malých roľníkoch“. Ak funguje nejaká časť poľnohospodárstva, tak to nie sú samostatne hospodáriaci roľníci, ale poľnohospodárske družstvá alebo väčšie hydinárne. To je všeobecný zákon, ktorý platí v socializme aj kapitalizme. Avšak v kapitalizme táto práca vo veľkom prospieva len firmám a konzorciám, ktoré ich vlastnia, zamestnanci krachujúcich sa dostávajú do existenčných problémov. V socializme táto práca vo veľkom ide na prospech celému štátu a nikto sa nemusí báť o svoju existenciu.

Samostatní roľníci majú (mali) prakticky na výber medzi dvoma možnostiami. Buď ich ekonomicky zničia statkári a alebo neskôr veľké potravinárske firmy, (resp. družstvá) alebo majú možnosť pristúpiť ku kolektívnemu poľnohospodárstvu. Taký je vývoj výrobných síl.

autor: -DV-