Štáty bývalého východného bloku sa po jeho páde vrátili na miesto, ktoré im patrilo v predvojnovom kapitalizme. Žiadne druhé Rakúska ani Švajčiarska sa nekonali a zákonite konať nebudú. Práve pád tohto bloku oddialil o dvadsať rokov súčasnú kapitalistickú krízu. Tieto štáty predstavujú pre nadnárodný kapitál predovšetkým lacné „ľudské zdroje“ – ako oni zvyknú nazývať človeka. Zatiaľ čo naše hospodárstvo či už ide o priemysel alebo poľnohospodárstvo, bolo do značnej miery po prevrate zničené alebo rozkradnuté, vyrástli narýchlo zmontované fabriky zahraničných súkromníkov, pre ktorých východoeurópske národy pracujú často za plat okolo 400 eur mesačne, ba aj nižší (ako napríklad v talianskej firme SLO.VI v Hencovciach). Ale samozrejme aj vyšší pri nútených nadčasoch. Títo fabrikanti dostávajú od štátu okrem daňových prázdnin aj obrovské dotácie, ktoré na jedného zamestnanca zďaleka prevyšujú plat, ktorý tam zarobí za niekoľko rokov. (napríklad 19 miliónov eur pre firmu, ktorá má zamestnať niečo cez 400 zamestnancov).

Politici sa pritom ešte chvália, že nám „zabezpečili prácu“ (!!!). Také sú teda naše možnosti v kapitalizme: buď budeme lacnou pracovnou silou pre nadnárodný kapitál, alebo bude nezamestnanosť (alebo oboje). Jedinou pomocou buržoáznych politikov je hodiť nás ako lacnú korisť zahraničným kapitalistom, ktorých to nič nestojí, len prídu ako lačné kobylky a hrabú zisky. Tieto fabriky však hneď, ako nájdu lacnejšiu pracovnú silu inde, alebo im skončia daňové prázdniny, sa poväčšine balia a rušia tu výrobu. Mladí ľudia, aby mohli uvažovať nad rodinou, musia často chodiť ako vandráci po svete za prácou. Hanbou (ale aj pre komunistov, za to, že to dopustili) tiež je, že mnohé fabriky, ktoré sme si vybudovali vlastnými rukami PRE SEBA dnes patria kapitalistickým bandám a všetko čo v nich vyrobíme patrí len im. (Napríklad VSŽ, dnes „U.S. Steel“). Je to ľudské a racionálne, ak celá spoločnosť pracuje pre blaho hŕstky ľudí? Takéto zriadenie patrí do múzea vedľa kolovratu a bronzovej sekery.

Niečo podobné sa deje aj na strane spotreby. Je známe, že nie len na Slovensko, ale aj do ostatných krajín strednej a východnej Európy sa dovážajú potraviny (tu sa už ani neoplatí vyrábať mäso, domáci chovatelia sú ruinovaní), ktoré majú ten istý obal a porovnateľnú (či dokonca vyššiu!!!) cenu no oveľa horšie zloženie. Za vysoké ceny nám podhadzujú na jedenie odpad. Neustále klesá podiel mäsa v mäsových výrobkoch, ktoré je napúšťané rôznou múčkou, sójou a vodou. To isté platí aj o mliečnych výrobkoch a iných potravinách.

Nízke náklady – vysoké zisky. Taký je prínos krajín bývalého socialistického tábora pre „vyspelý svet“. Predstava, že kapitalizmus je garanciou bohatstva je mylná. Poznáme totiž krajiny bohatého a krajiny chudobného kapitalizmu a kapitál bohatých štátov by sa neudržal v podobe, ako ho poznáme, bez rabovania chudobných. Predavačka v nemeckom hypermarkete má preto lepší plat, lebo predavačka na Slovensku má len štvrtinu z toho a predavačka v Ázii pätnástinu. Nejde o nič iné, než len o novodobý ekonomický kolonializmus. Spojiť sa v boji proti nemu musíme však všetci, od najchudobnejších štátov tretieho sveta až po imperialistické krajiny, kde sa už pomaly začína rúcať kapitalistický sen.