Vyrastal som ako bežné panelákové dieťa rodiny z pracujúcej triedy v našej krajine na žilinskom sídlisku Solinky. To bolo ešte v čase, keď sa mladé rodiny v mladom veku hrnuli do bytov i domov, ktoré boli pomerne dostupné, neraz ako „príloha“ k pracovnej zmluve.

Mnohí, keď počujú meno „Pirošík“, pýtajú sa, či nie som syn alebo vnuk toho bývalého socialistického predsedu stredoslovenského kraja. Nie, nie som. Som synom šoféra a zdravotnej sestry. Kto si myslí, že dnešní mladí komunisti sú potomkami bývalých vysokopostavených funkcionárov, hlboko sa mýli. Častokrát opak býva pravdou.

Komunistu zo mňa spravil tento systém – kapitalizmus. Komunistu zo mňa spravili hodnoty, ktoré vyznávam prakticky už od detstva. K myšlienkam socializmu som sa ako malý dostal práve cez prostredie vlastnej rodiny. Aj keď nikto z mojej blízkej rodiny nebol členom KSČ, ako bežní pracujúci ľudia si vedeli tieto dva systémy časom porovnať a zhodnotiť, čo je ľudskejšie a spravodlivejšie a čo je naopak odporné a neľudské.

Smerom k socializmu ma už na základnej škole poháňali také javy v spoločnosti, keď si niekto kúpil a ohradil hektáre lúk pod lesom a vozil sa po nich na luxusnom terénnom aute. Hnevala ma informácia, že niekto kúpil vodný zdroj, iritovali ma tabule „Súkromný pozemok – zákaz vstupu!“ uprostred našej prírody. Pýtal som sa – akým právom? Kto má právo okradnúť všetkých Slovákov o kus krásnej prírody? Kto má právo ju vôbec predávať? Ako je možné, že sa také veci dajú kúpiť?

Ďalšia vec, ktorá ma posúvala a dodnes utvrdzuje v boji za socializmus, sú medziľudské vzťahy a prevládajúci egoizmus a drzosť medzi ľuďmi. Egoistické správanie podľa mňa pramení zo samotnej podstaty kapitalistickej ekonomiky. Zo samotného jadra hospodárskeho systému.

Vždy ma napĺňala ľudskosť a solidarita ako nejaký ideál spoločnosti. Páčila sa mi predstava ľudstva, ktoré pracuje spoločne pre seba, ktoré sa netrhá medzi sebou, jeden nevykorisťuje druhého. Solidarita – to pre mňa neznamená, že bohatý prispieva chudobnému a že snaživý ťahá aj za lajdáka. Je to spoločná práca pre seba a pre túto spoločnosť. Odmietam akceptovať vykorisťovateľský spoločenský poriadok. Budúcnosť by sa mala plánovať a každý by mal mať svoju zodpovednosť pred ostatnými. Lajdáka treba občas i „kopnúť do zadku“ a popohnať, no na druhú stranu pomôcť tomu, komu sa stalo v živote nešťastie. Nechcem žiť v prepychovom dome za vysokým plotom izolovaný od všetkého „bordelu“. Oveľa radšej budem žiť v obyčajnom dome ale v normálnej spoločnosti, bez toho „bordelu“ za plotom.

Aktívnym a teda organizovaným komunistom som už 10 rokov. V roku 2007 som ako končiaci stredoškolák vstúpil do Socialistického zväzu mladých, kde som stretol množstvo dobrých priateľov, s ktorými to ťaháme dodnes. Moja prvá demonštrácia bola pred ambasádou USA za prepustenie piatich väznených Kubáncov.

Ak už spomínam školy – úspešne som skončil Strednú priemyselnú školu v Kysuckom Novom meste v odbore strojárstvo – grafické systémy. Dodnes som hrdý na túto školu, pretože mi dala základ k tomu, aby som sa mohol živiť poriadnou, spoločensky potrebnou prácou. Dodnes ľuďom hovorím, aby študovali skutočné odbory a nie ľahké nezmysly len preto, aby si predĺžili mladosť. Hovorím to aj napriek tomu, že som magistrom žurnalistiky na Katolíckej univerzite v Ružomberku.

Vysoká škola, to bol pre mňa v politike medzník. Od chápania socializmu ako lepšej alternatívy som sa posunul k jeho vedeckému poznaniu. Socializmus som začal chápať ako nevyhnutnosť pre ďalšiu existenciu ľudstva. Mal som totiž dosť času na štúdium marxistických diel a práve počas vysokoškolských čias som prečítal stovky strán. Vpred V škole som sa cibril i v politickej argumentácii. Neraz som na hodinách polemizoval s vyučujúcimi, narúšal im základ ich prednášok, oponoval protiargumentmi, vysvetľoval pred spolužiakmi.

Vždy som však argumentoval slušne, oponent pre mňa nikdy nebol nepriateľ.  Práve naopak. Keď sme sa napríklad stretli s bývalým, dnes už nebohým rektorom univerzity, poľským kňazom Tadeuszom Zasępom, vždy sme si podali ruky a priateľsky podiskutovali, popriali si všetko dobré. Je tam viac ľudí, ktorých si veľmi vážim. Ešte pár rokov po skončení mojho štúdia sa mi od mladších študentov dostalo do uší, že vyučujúci spomínajú: „Mali sme tu aj jedného komunistu a ten si vedel svoje názory seriózne obhájiť“, alebo začínajú vetu „…ale keby tu bol Pirošík, povedal by že….“

Počas štúdia na vysokej škole som spoznal i svoju terajšiu manželku. Čo nevidieť budeme 9 rokov spolu, i keď manželia sme len dva roky. Ako spolužiačku ju raz prilákal na seminár jeden náš bývalý člen. Práve na seminári Socialistického zvazu mladých zistila, že existujú aj iní sympatickí ľudia než komerční „šiltovkári“. Ako ľudia sme na ňu spravili dobrý dojem a začala sa ako 17 ročná zúčastňovať komunistických akcií.

Počas pobytu v Ružomberku nám región Liptov prirástol k srdcu a rozhodli sme sa tu zostať žiť. Kúpili sme našu milovanú dreveničku, ktorú mali predtým Česi len ako chalupu. Tú si postupne vylepšujeme tak, ako nám dovolí čas a peniaze.

K srdcu nám tu prirástol i slovenský folklór a tradície. I keď nie sme žiadni „folkloristi“ zo súboru, máme radi slovenskú ľudovú pieseň, ale najma spôsob života, na ktorom sa nám páči práve nekomerčnosť. Komercia a „systém“ dnes núti ľudí naháňať sa za nezmyselnými hlúposťami, pričom podstatné veci im unikajú.

Už 5 rokov pracujem ako projektový manažér technických izolácií, to znamená, že riešim všetko okolo izolácii zariadení prevažne v energetike, od objednávok materiálu až po projektovú dokumentáciu. Dvoma slovami – vata a plech.

S manželkou máme dcérku Zuzanku a druhé dieťa je na ceste. Žijem riadny život ako pracujúci a milujúci otec, no zároveň i ako predseda revolučnej strany, čo je neraz veľmi obtiažne na zvládanie. Už sú dávno preč študentské časy s množstvom voľného času a musím vždy hľadať kompromis. Napriek tomu ma vídate na početných podujatiach organizovaných na Slovensku ale občas i v zahraničí.

I keď strana je často už za horizontom mojej životnej energie a povinností, stále sa jej venujem ako jeden z najaktívnejších členov. Nie som síce politik z radov zbohatlíkov, ktorých obskakujú iní a ktorí majú okolo seba „tím (platených) ľudí“. Nie som ten, komu vypadne z vrecka niekoľko tisíc eur a hneď na vás pozerá z desiatok billboardov. Nie som ani ten, kto môže cestovať po regiónoch Slovenska v bielej košeli a robiť si kampaň. Nemôžem prísť napríklad vo štvrtok o jedenástej na nejaké námestie. Nemôžem, pretože som v práci. Nemôžem, pretože som jeden z vás. Ja o vašich problémoch len nehovorím, pretože ja ich sám pociťujem. Ja nie som pozér, ktorý o pracujúcich len rozpráva na tlačovkách a píše v článkoch. Ja sa s vami stretávam priamo na pracoviskách.

Aj to je dôvod, prečo som sa rozhodoval kandidovať za predsedu Žilinského samosprávneho kraja. Tá najväčšia časť spoločnosti, ktorá sa živí poctivou prácou, môže získať spojenca na kraji. To sa potom môže stať i odrazovým mostíkom k celospoločenskej zmene systému. Môže to znamenať výrazný posun od kapitalizmu, ktorý trápi Slovensko, smerom vpred k sociálne spravodlivej spoločnosti, kde na prvom mieste je človek a nie peniaze. Možno mnohí tvrdíte, „teraz si jeden z nás, ale tam sa isto pokazíš, skorumpuješ“. Takým odpovedám: Nepoznáte ma, neviete čo to znamená byť komunistom. Neviete, čo takého človeka poháňa a motivuje a možno ste to práve vy, ktorý by ste sa nechali skorumpovať, hoc podozrievate mňa.