Vážení čitatelia, zverejňujem svoj, pevne verím že dôsledný triedny názor na vojnové štvanice posledných rokov, ktorý však vôbec nezodpovedá dnešným názorom pospolitého ľudu, ktorý sa rád prikloní tu či tam, ale niekto to musí povedať, aby sme sa niekam posunuli a neboli nie len obeťami, ale i aktívnymi spoluvinníkmi. Vraj to treba deliť na dve časti, lebo ľudia dnes neradi čítajú, ale ja vám verím.

Vinník vojny u našich východných susedov je mi známy už od začiatku ruskej ofenzívy, ktorá ma úprimne prekvapila. Týmto vinníkom je svetová imperialistická sústava a jej obeťou sú pracujúci celého sveta, ktorí na tento konflikt doplácajú rôznymi spôsobmi a to od enormného zdražovania (ako to vždy počas vojen je) cez zničené domy, až po stratu blízkych či smrť. Nič z toho neplatí pre oligarchov, ktorí si zdrhnú mimo krajinu a mnohí z nich na vojne ešte pekne zarobia. Ďalší zarobia zasa po vojne. Veď taká vojna, to je podobne ako hurikán, “štartér ekonomiky”. “Zas je čo stavať, treba dodávať materiál, skrátka zas je robota…”

Imperialistické štáty – tu sú také štáty, ktoré sa nestarajú len do seba, nebudujú svoju „záhradku“ na vlastnom území, ale veľmi im, teda presnejšie kapitalistom v týchto štátoch, záleží na udržaní, ale ideálne rozšírení svojho vplyvu po svete, radi sa starajú do druhých štátov, chcú tam mať svojich ľudí a hlavne svoje firmy.

Imperializmus je pomerne starý pojem, veď celá tzv. západná civilizácia, ktorú niektorí tak obdivujú a dávajú nám za vzor, stojí na otvorenom imperializme, kolonializme, na drancovaní prírodných zdrojov, na otroctve pracujúcich, na pošliapavaní ľudských práv, na vojenských prevratoch a násilnom potláčaní ľudových vzbúr v Afrike, Latinskej Amerike či Ázii. S imperializmom a podrobovaní si iných národov má však bohaté skúsenosti i cárske Rusko, ale poznáme aj „menších“ imperialistov, ktorí radi okupovali susedov, ako napr. Japonsko.

Buržoázia týchto štátov si najskôr podrobila len niektoré “zaostalé“ štáty, ktoré boli pre ňu výhodné napr. pre nerastné bohatstvo, či ideálne podmienky pre pestovanie, tej-ktorej plodiny a podobne. V takej krajine zahamovali akýkoľvek rozvoj a premenili ju výhradne na jednostrannú zásobáreň pre svoj priemysel. Áno, postavili (teda cháp, že lacná pracovná sila postavila) aj cesty, či železnice, aby sa im kradlo a rabovalo efektívnejšie a rýchlejšie. To dá rozum.

Neskôr, keď jednotliví imperialisti zistili, že majú konkurenciu, začali si podrobovať štáty a územia rad za radom bez ohľadu na to, či to bolo pre nich viac, alebo menej výhodne. Veď nevezmem parcelu ja, tak ju vezme sused. A keďže naša krásna planéta má len určitý priemer, ktorý nie je možné navýšiť, od istého obdobia prišli imperialistické vojny o prerozdelenie sveta.

Ukážkovým príkladom je prvá svetová vojna. V tejto vojne sa však ukázala i tragédia a malosť ľudského myslenia. Mnohí ľudia, ktorí sa hlásili k pokrokovým názorom a chceli lepší svet, začali túto vojnu podporovať. Vojna je zlá, ALE. takže musíme podporovať svojich imperialistov, lebo tí druhí sú horší. Našťastie V.I. Lenin túto nezmyselnú vojnu ukončil. Nepoznal v tejto otázke slovo ALE.

Žiaľ podobne to so zmýšľaním máme aj dnes. Toľko ľudí chce mier, ale každý ho chce tak, aby zvíťazil ten ich imperialistický celok. Áno, ak by sme uznali právo štátov starať sa do iných, mohli by sme debatovať, ktorý blok útočí a ktorý sa bráni. Svetové mocnosti sa bijú o vplyv azda v každom jednom štáte, samozrejme vojna je až násilným pokračovaním tejto politiky. Jednotlivé mocnosti platia a podporujú rôzne zoskupenia, ktoré môžu, ale ani nemusia vystupovať politicky. Veď aj taká organizácia, ktorá sa stará o ľudí v tiesni, keď primieša tie správne idey do svojej činnosti je vítaná.

Tiež keď spraví premietanie filmov “zo sveta“ a dá tam tie “správne“ filmy. Je totiž veľmi dôležité, čo si človek myslí. To nie je len tak „maj svoj názor“. Tu budeš mať tento môj. Už tu prebieha tvrdý boj, kto prvý pobeží s kýbľom propagandy, kým je hlava ešte čistá. Pokračuje to politickými stranami, organizáciami, výcvikom ozbrojencov, podporou „disidentov“, poukazovanie na „násilie“ nepriateľských štátov, pričom sami vykonávame niečo podobné a tak ďalej.

Tak nejako to bolo i na Ukrajine, najskôr to boli Janukovič proti Juščenkovi a Tymošenkovej, vrátane oranžových (vraj) revolúcii až to prešlo do násilného majdanu a zákazu politických organizácií, ktoré nemajú prozápadný postoj, odtrhnutiu dvoch regiónov a pripojenia Krymu k Rusku.

Nuž, ak by boli dostupné nie oficiálne dokumenty, ale súkromné rozhovory, všetky tie otvorené debaty, ktoré predchádzali tomu či onomu stanovisku a politickému kroku, na históriu i súčasnosť by sme pozerali úplne inak. Lebo to je tá skutočná história, oficiálne kroky sú už len divadlom.

Vráťme sa ale k mentalite občanov počas takéhoto konfliktu

Od vypuknutia vojny sa konalo viacero zhromaždení a pochodov. Veľa sa zmenilo aj v oblasti kultúry a športu. Konali sa zhromaždenia na podporu Ukrajiny a tiež podivné „Pochody za mier“. Neprišiel som ani na jedno zhromaždenie a to napriek tomu, že by som sa v mnohom s cieľmi zhromaždenia stotožnil a v mnohom pokiaľ ide o politické presvedčenie rozhodne nie, asi by mi prišlo nevoľno.

Napriek tomu, že odsudzujem kroky ruského prezidenta, nepôjdem na námestie počúvať ľudí, ktorým prekáža vojna len vtedy, ak ju robia tí nesprávni imperialisti. Tí istí ľudia tolerovali a podporovali vyčíňanie ozbrojených zložiek západného kapitálu – NATO (pre ich vojny si pochopenie našli) a teraz tu idú kázať o mieri?

Prekáža im odtrhnutie Krymu – a kde boli, keď bolo ukradnuté Kosovo? Vlastne stále je ulúpené – ešte majú možnosť. Oni sú azda aj radi, že Putin napadol Ukrajinu, lebo konečne mohli vrieskať niečo o krvilačných imperialistoch, okupantoch a podobne. Dovtedy sme to robili len my. Týchto ľudí tiež nevidno na zhromaždeniach na podporu Palestíny, kde Izrael pozabíjal za dva týždne toľko civilistov, že Rusi sú za dva roky ofenzívy v ďalekom závese za nimi.Vrcholom nevzdelanosti takýchto „aktivistov“ bolo ničenie pamätníkov Červenej armády a ich natieranie žltou a modrou farbou.

Mám kolegov Ukrajincov. Nie, nenadávam im do “banderovských fašistov”. Sú to fajn ľudia a mám ich rád. Hlavne Voloďu. Ani jednému sa ničenie pamätníkov nepáčilo a pritom každý z nich má na vojnu iný názor. To je ako posprejovať v Modre pamätník Ľ. Štúra jeho vlastnými citátmi a cez hlavu mu namaľovať trikolóru.

Je tiež absolútne chybné stotožňovať súčasné Rusko so Sovietskym zväzom. Koľkí sovietsku vlajku nesprávne považujú za prejav podpory Putina? A koľkí zasa na zhromaždenia „komunistov“ prídu s vlajkou ruskej federácie?

Je pekné a pochopiteľné, že Putin rád oslavuje 9. máj, no treba sa ho opýtať, či s rovnakou vervou a hlavne správnym obsahom oslavuje aj 1. máj. Videl som tiež členov strany, ktorá si hovorí „komunistická“ tešiť sa z počtu rakiet, ktoré dopadli na územie Ukrajiny. Celé zle.

Ten druhý tábor to tiež vidí zvláštne

Na pochodoch za mier sa rovnako ako pri zhromaždeniach na podporu Ukrajiny, z mieru stáva len prázdne fráza. Väčšinou na nich zaznievala výhradne kritika NATO, EÚ Západu a zároveň ignorácia či obhajoba krokov Ruska. Neznamená to, že ak nesúhlasím s imperialistickou politikou Západu, ak je pre mňa NATO zločineckou organizáciou, tak hneď vbehnem do náručia ich geopolitickému protivníkovi.

Rovnako tak sú blúznením reči o „spojení Slovanov“ pokiaľ sa nerieši otázka vyvlastnenia kapitalistov. Slovania, to nie sú len ľudia držiaci sa na kopci spolu v prírodnom odeve okolo vatry. Aj Slovania majú svojich oligarchov, špekulantov, ale i menežerov, ktorí zahraničnému majiteľovi ukážu, ako najlepšie zodrať robotníka.

Slovanský veľkokapitál nie je o nič krajší a lepší ako ten z cudziny. Slovanská mentalita je rôzna, odlišná v každom národe a má svoje klady a zápory, rovnako ako mentalita ktoréhokoľvek iného národa svete. Pracujme na tých kladoch, no nebuďme naivní. Národnosť nie je garanciou spravodlivosti. Takí tu už boli. Je pre mňa tiež nezmyselné toto pouličné pokrikovanie a útoky oboch fanklubov v uliciach. Tak rád by som si s každým pokojne sadol a vysvetlil mu môj postoj, nie si nadávať do orgánov, z ktorých sme všetci aj tak vzišli.

Uprednostniť národnosť pred triednou príslušnosťou, to je to, čo oligarchom všetkých krajín vyhovuje a nás evidentne baví

Kedysi dávno som povedal, že mi je zahraničný robotník bližší, ako slovenský malomeštiak, čo ho zamestnáva. Mnohí to tak však nevidia. Nadávajú Rusom, Ukrajincom, Američanom, Maďarom. Zrazu sú zakázaní športovci jedného bloku, zatiaľ čo olympionici iného agresora, si počas vojny v Iraku smelo pochodovali v sprievode.

Otec ukrajinskej tenistky sa ospravedlňuje za to, že jeho dcéra podala ruku tenistke z Ruska. Slávia neodohrá zápas zo Slovanom, lebo hrali prípravný zápas proti ruskému klubu. Teraz je humbug okolo umelcov z Ruska a Bieloruska, vraj treba podporovať tých ukrajinských.

Priznám sa vám. Vždy som mal rád slovanskú hudbu. Mám svoje obľúbené kapely z Ruska a aj z Ukrajiny. Po vojne som si ani jednu z nich nezakázal. Počúvam ich ďalej, pretože sú dobré a páčia sa mi. Treba podporovať to čo je dobré. Tieto kapely rozvíjajú krásy ich kultúry. Keby v piesňach vyvolávali národnostnú nenávisť, či podporovali vojnu nepočúval by som ich. Tiež podám ruku každému športovcovi, ale i spolupracovníkovi, nech je akejkoľvek národnosti.

Nepatrím teda ani k jednému z týchto „mierových“ táborov

My máme iný tábor. Pre jedných sme síce neprijateľní boľševici, lebo neuznávame slobodu na kapitalistický spôsob. Teda takú, kde celé národy spravujú súkromný majetok čoraz užšej skupine vlastníkov, ľudia si sami dávajú na nohy okovy v podobe hypoték, alebo sa napriek obrovskej produktivite nedožijú dôchodku. Ale môžu sa za to do krvi hádať o homosexuáloch a potratoch.

Pre druhých sme „zradcovia“ alebo „nevzdelanci“ to že nemáme radi NATO je fajn, ale prečo do prčíc nedržíme s Ruskom? Asi málo čítame tieto orgonety…

Imperialistické vojny skončia v momente, keď si nielen uvedomíme, že bojujeme a nenávidíme sa za cudzie záujmy, ale keď sa začneme aj spoločne organizovať, keď odmietneme službu pre svojich milionárov a miliardárov a keď znárodníme „ich“ majetky, na ktorých sme sa už toľko narobili. Keď polámeme neviditeľnú ruku voľného trhu, ktorej cieľom nie je uspokojenie potrieb obyvateľstva, ale len maximalizácia ziskov úzkej skupiny ľudí.

Pre proletára je vojna prípustná iba v dvoch prípadoch.

1. Ak ide o vojnu obrannú, kedy je napadnutá krajina v ktorej si sami proletári vládnu.
2. Ak ide o národnooslobodzovací boj spod nadvlády od vykorisťovateľov, kapitálu alebo náboženského fundamentalizmu. Iné vojny sú pre proletárov neprípustné!

Mrzí ma, že celé epochy vývoja ľudskej spoločnosti boli a sú založené na tom, že prevažná väčšina ľudstva drela a strádala len na to, aby hŕstka vládnucej triedy si žila vysoko nad pomery danej doby.

Väčšina ľudstva planéty je úplne zbytočne chudobná len preto, aby pár ľudí disponovalo úplne zbytočne obrovským majetkom.

Patrilo by sa na frontoch okrem bielej zástavy zaviesť aj červenú.

Neznamená, že sa vzdávame, ale že sme bratia a sme natoľko uvedomelí a vďační za život, že sa nebudeme zabíjať pre zisky vládnucej triedy. Práve naopak, spoločne otočíme zbrane proti nim.

Proletári všetkých krajín, spojme sa!