V posledné roky si ako človek s obmedzenými časovými možnosťami vyberám zhromaždenia a podujatia, ktoré podporím svojou účasťou. V poslednej dobe je na Slovensku aj mnoho takých, ktoré by som nepodporil, ani keby som nevedel čo s časom. Ešte nedávno jedni vyšinutí vyvreskovali čosi o rúškach, nanorobotoch v tyčinkách, o rozrušovaní detských mozgov bezkontaktným teplomerom. Potom sa tu roztrhlo vrece s podráždenými „mierovými aktivistami“ no ako sa ukázalo, každý iba chce, aby vyhral ten ich imperialista. Už nehovoriac o čiernobielom a kockatom videní oboch „táborov“. Každý kto z tej ich kocky uplácanej z hesiel, výkrikov a zvolaní vyčnieva, býva hneď obviňovaný, že je z druhého tábora. Tu veru nemám čo hľadať.

No sú aj zhromaždenia, ktoré považujem za krok vpred a pri ktorých spravím všetko pre to, aby som bol na nich prítomný. Už dlhšiu dobu sledujem dianie vo fabrike BPC v Beluši, kde odborový predák Miloš Kapuš po štrajku z roku 2021 čelí zo strany manažmentu šikane, napomenutiam z „porušenia pracovnej disciplíny“ a následným pokusom o prepustenie. V našej strane sme mali jasno v tom, že pokiaľ odborári zorganizujú podporné zhromaždenie pred fabrikou, zúčastnime sa ho v maximálnom možnom počte.

Pozvánok na takéto zhromaždenia nie sú plné internety. O boj za lepšie pracovné podmienky, proti zvyšovaniu veku odchodu do dôchodku, boj proti šikane na pracovisku nie je taký záujem, ako zástupné témy. Všetci hromžiaci, o všetkom informovaní a jediní spravodliví „revolucionári“ z IP adres tieto témy obchádzajú. Nepália ich a ani im nedvíhajú tlak. Záujem neprejavili ani naše médiá z hlavného prúdu, hoci dostali pozvánky. Nič sa nedeje. Nezájem.

I keď bežnému pracujúcemu človeku je ťažko byť niekde o desiatej doobeda, predsa len sľúbili sme – splnili sme. Ráno vyrážam z Liptova, beriem ešte Tóna z Oravy, ktorý sa uvoľnil z práce. Cestou debatujeme o rôznych témach, situácii v hnutí, o potrebnosti solidarity a súdržnosti pracujúcich na Slovensku, ale tiež aj o tom ako ľudia, ktorí sú chorobne podozrievaví a nedôverčiví ku všetkému oficiálnemu, hltajú aj s navijákom každú hlúposť, ktorá sa vyhlási za „alternatívnu“.

O pol desiatej prechádzame Belušou. Správne predpokladám, že by asi bolo naivné myslieť si že zaparkujeme na firemnom parkovisko a pôjdeme na protestné zhromaždenie. Keď prechádzame okolo fabriky, vidíme mobilné oplotenie, ktoré si firma dala postaviť okolo parciel, od ktorých má list vlastníctva. Aj vstup na parkovisko je zahatený, sú tam traja akísi externí SBSkári. Otvárajú len autám, ktoré idú do alebo z práce. V blízkosti sú aj policajti. Na bránu podniku niekto vešia akýsi transparent.

Pokračujeme teda na ďalšiu križovatku. Tu už vidíme v tráve odparkované auta a ľudí s vestami a zástavami. Ešte tam je voľné, zaparkujeme. Vystupujeme z auta. Pozdravíme sa, prehodíme zopár viet. O chvíľu už fasujeme vestu OZ KOVO. Píšťaľku odmietam a ukazujem im moju koncovú píšťalu v ladení F, ktorú som si priniesol z letného remeselného tábora. Potom vytiahnem červenú zástavu. Je čisto červená – proletárska, bez symbolov či názvu strany. Taká s akou revolučné hnutie pred viac ako 150 rokmi začínalo.

„Aha, komunisti sú späť !“ Počujem. Odpovedám: „My sme tu stále.“ Za komunistu sa považujem podľa svojho presvedčenia, nakoľko strana, ktorá má slovo „komunistická“ i v názve, tu zástupcu nemá. Keď už je áut viac, tak všetci cúvneme, aby vznikol rad pre prichádzajúce autá. Pomestili sme sa. Niektorí zaparkovali i ďalej. Odborové organizácie z celého Slovenska tu poslali aspoň po jednom aute. Aj od nás zo socialistov nás bolo asi 15, predovšetkým zo západného a stredného Slovenska.

Kráčame v dvojstupe pred fabriku. Ideme po hlavnej ceste, ktorá je súbežná s diaľnicou. Mnohé autá i kamióny idúce po oboch cestách nám trúbia na podporu. Prichádzame ku fabrike. Čítam si transparent na bráne. Stojí na ňom: „Spolupracujme pre spoločnú budúcnosť. Hovorte s nami – sme na spoločnej lodi“. Aha, tak to dal vyvesiť manažment. Pokračujeme ďalej, ideme popri potoku z bočnej strany areálu. Na druhej strane plota to vyzerá tak, ako v každej tretej nemeckej dedine, cez štátny sviatok. Akurát predpokladám že bez piva.

Akýsi altánok s logom pivovaru, hlasitá hudba. Iste sa podáva aj strava. Nedovidím tam. Hudba nie náhodou hlučná, najskôr zahraničná, napr. Marlyn Manson. Neskôr zmenia na piesne typu „Ona ľúbi pomaranče“ či také tie „tuc-tuc ľudovky“. Je to trocha rušivé, ale príhovory počujeme. Aha tak takto sa to ideme rozprávať, ani neviem či tam za tými stolmi sedia len „menežeris“ alebo aj zamestnanci. Skupina zamestnancov však stojí za plotom čelom k zhromaždeniu, majú prestávku, mávajú nám na podporu. To je všetko.

Keď im jeden z odborárov prehodí vak s píšťalkami, jedna so zamestnankýň ho s úsmevom prehodí naspäť. Dozvedáme sa, že zamestnancov vedenie varovalo pred prejavmi podpory zhromaždeniu. Rečníci hovoria o vyjednávaniach, o vyhrážkach vo fabrike, ktoré nemajú v 21. storočí čo hľadať. S príhovorom vystúpi i odborársky predák Miloš Kapuš. Začne slovami, že toto nie je o ňom. Tento boj je zápasom za odbory ako také, je to zápasom o to, čo si môže a čo nemôže zamestnávateľ voči zamestnancom dovoliť. Hovorí o tom, prečo všetko mal byť obvinený z porušenia pracovnej disciplíny. Vraj pre názory vyjadrené na jeho súkromnom konte na sociálnej sieti a tiež pre zverejnenie pesničky od Mira Jaroša. Vstup do fabriky mu bol povolený len za neustáleho sledovania. Strážili ho i pred WC. Tiež uviedol, že zatiaľ čo on má zakázané sa k situácii vyjadrovať, tak zamestnávateľ ho neustále očierňuje a komentuje. Po vystúpení ďalších rečníkov sa zhromaždenie skončilo. Zhodli sa najmä v tom, že zamestnávateľ nemôže stráviť štrajk z leta 2021.

So súdruhmi sme ešte nahrali zopár slov na kameru pre šírenie po internete a vybrali sme sa k autám. Zhovárali sme sa i s odborármi. Na provizórnom parkovisku sa Miloš Kapuš každému osobne podaním ruky poďakoval za účasť.

Na Slovensku na takéto formy triedneho boja nie sme zvyknutí. Nie sú zvyknutí ani zamestnanci a ani zamestnávatelia. Podporné zhromaždenie pred fabrikou, kvôli ktorému musí zamestnávateľ najať oplotenie, SBSku a navariť gulášu, je vlastne len slabý odvar toho, čo je ešte možné na poli tohto zápasu dosiahnuť. A verím že ak pritvrdí zamestnávateľ, stretne sa s ďalšou reakciou odborov. Podstatné však je, že sme ukázali jednotu a solidaritu, že robíme prvé pevné kroky. Že sa postavíme všetci za jedného. Áno, ľudia z celého Slovenska prídu pred fabriku preto, lebo jedna organizácia čelí vyhrážkam a obmedzeniam. A tiež že sa našli ľudia, ktorí majú odvahu. Lebo búchať do stola či písať, kto by čo mal spraviť – na to máme na Slovensku mnohých odborníkov a radcov. Ale neposrať sa v rozhodujúcom momente, to každý nedokáže. Slovensko potrebuje viac Milošov Kapušov! Práve tu sa učíme vytvárať svoju budúcnosť. Situácia v Beluši je školou pre odborársku budúcnosť, pre budúcnosť pracujúcich na Slovensku.

Kapitál má vo svojom zápase rôzne páky a možnosti. Tie pramenia predovšetkým z majetku a peňazí, ktorými disponuje, ale tiež strachom z nezamestnanosti na strane zamestnancov. Sú to pomerne silné zbrane. Pri prechode bránou nejednej továrne bez ohľadu na národnosť vlastníka to neraz vyzerá ako pri návrate nie do kapitalizmu, ale až do feudalizmu.

Zbraňou pracujúcich je jedine jednota a solidarita. Ak sa pracujúci spoločne postavia za svoje záujmy, tak páky kapitálu sa v tom momente stávajú lacnými atrapami. To platí na úrovni jednej továrne, celej krajiny, celého koncernu tovární ale i kontinentu a sveta. Napríklad aj taká vojna vôbec nemusí skončiť preto, že sa tak rozhodnú oligarchovia. Môže skončiť i preto, lebo robotníci na oboch stranách odmietnu vyrábať a prepravovať zbrane.