Nezáviď a makaj! Taký býva častý argument antikomunistov ako keby povinnosťou človeka hneď po narodení bolo získať čím skôr svoj prvý milión. O nič iné zrejme pre nich v živote nejde, zrejme nepoznajú iné životné hodnoty ako je výška majetku a stav účtu.

Pokúšam sa nad týmto argumentom zamyslieť. Ak by som im závidel, to by znamenalo, že ich chcem nahradiť. Že ja chcem vlastniť niekoľko firiem a disponovať miliónmi na účte. Áno, mnohí ľudia si skutočne závidia aj kol v plote, mnohí si kúpia niečo nové len preto, aby druhého rozdrapilo, susedia sa pretekajú v tom, kto má lepšiu trampolínu na dvore. Potom sú aj takí ktorí do svojho majetku vrazia mnoho peňazí a keď im nikto nezávidí, tak sami ostatných obvinia, že im závidia, lebo presne kvoli tomu si to celé kupovali. Takto ich peniaze vyšli na zmar.

Kto ma trošku pozná, tak vie, že takéto hodnoty sú mi cudzie. Život si zariadim podľa vlastných predstáv, nie podľa toho, aby niekto pukol závisťou. Rovnako tak, keď si niekto kúpi niečo drahé, tak si nebežím vziať hypotéku do banky, aby som to mal aj ja, prípadne si nezačnem na to sporiť z vlastných rezerv. Kto má trošku pozná, tiež vie, že na svoj osobný život sa nesťažujem, že si idem za svojim v rámci svojich možností. Okázalý luxus ma nikdy nepriťahoval. Raz išlo pred nami v Prahe akési drahé auto a kolega mi hovorí „Stano chcel by si také, čo?“ a ja som si to auto pritom ani nevšimol. „Čo ja viem, mňa takéto veci nejako neberú. Odvezie ma z miesta A do miesta B rovnako ako moje auto, ktoré som kúpil po 1 € za kilo“.

Ono zasa na druhú stranu, takému antikomunistovi nikdy nevyhoviem. Ak by som sa totiž stal „úspešným milionárom“, tak by ma možno prestal obviňovať zo závisti a neschopnosti, no začal by ma obviňovať z pokrytectva. „Hehehe komunista a milionár!“.

Podľa mojho názoru to nie sú peniaze a majetky čo robia človeka šťastným a dajú mu zmysel života. Áno človek potrebuje isté množstvo peňazí a majetku ako základ, aby sa mohol rozvíjať ďalej, aby sa mohol venovať veciam, ktoré už majetok a peniaze presahujú. Človek, ktorý nemá strechu nad hlavou, ktorý nemá čo jesť, nemôže zobrať deti na výlet, ten len ťažko bude šťastný. Rovnako to platí aj pre človeka, ktorý sice má strechu nad hlavou a má aj čo jesť, ale musí tomu obetovať celý svoj život aby tieto základné veci pre seba a svoju rodinu zabezpečil. Taký sa tiež stáva otrokom – lebo nepracuje preto aby žil, ale žije preto, aby pracoval.

Ten základ, ktorý človek potrebuje je niekoľkotisícnásobne menší, ako sú zisky kapitalistov, z ktorých jedno percento vlastní toľko isto ako polovica planéty. Ukľudnite sa, nepíšem to zo závisti, čítajte ďalej. Čo by som robil s miliónmi na konte? Mám si kúpiť jachtu, súkromné lietadlo a voziť sa dookola Zeme až do smrti ako Geissenovci? To by každého čoskoro omrzelo.

Ja mám radosť napríklad z toho, keď sa učím hrať na heligónke, keď k nám prídu kamaráti na opekačku, keď si dáme so susedmi na ulici poldeci, keď niekam zoberieme deti a páči sa im tam. Za svoje životné šťastie považujem aj to, že mám úžasnú manželku, s ktorou sa povahovo dopĺňame, zdieľame podobné životné hodnoty a sme aj kamaráti, vieme sa spolu zabaviť a zasmiať. Nepotrebujeme tretie osoby ku nám, aby sme sa spolu nenudili. Radosť mám aj z toho, keď na Vianoce či Veľkú noc obeháme celú našu rodinu, radosť mám aj z podareného obecného podujatia. Teší ma, že keď potrebujem s niečim pomôcť, mám sa na koho obrátiť, rovnako tak ja rád pomôžem iným.

Nie som teda komunistom preto, lebo závidím vlastníkom výrobných prostriedkov. Skor si myslím, že čo sa týka osobného života, mnohí z nich by mohli závidieť mne. Ten dôvod prečo som komunistom spočíva v tom, že kapitalistické vlastníctvo výrobných prostriedkov neumožňuje obrovskému počtu ľudí žiť ani ten spomínaný štandard.

Napríklad momentálne rezonuje téma zvyšovania veku odchodu do dôchodku, ktorého sa moja generácia, ak tu stále bude toto zriadenie – už nedožije. Štatistiky sú jasné – už vykukol spoza rohu Richard Sulík – áno, štatistiky hovoria jasne, ale čo tieto štatistiky produkuje? Súkromné vlastníctvo výrobných prostriedkov. Fakt, že spravujeme cudzí majetok. A toto treba zmeniť, teda pokiaľ sa dôchodku chceme dožiť.

Múdry buržoázny ekonóm by mi tiež mohol vytknúť – ten Pirošík je ale sprostý, on nevie, že kapitalista svoje zisky neprežerie a neprevozí na jachte, ale ich preinvestuje? Typický postoj ťuťmáka, čo nikdy nepričuchol k podnikaniu a peniazom že?

Nuž čo to ale mení na tom, že vráža do svojho vlastného majetku, ktorý mu spravujú celé národy neraz za almužnu? Áno, my sme ešte na Slovensku, z hľadiska existencie sa ešte nemusíme až tak sťažovať, ale v dôsledku kapitalizmu žijú po celom svete ľudia, ktorí nemajú skutočne nič. Aj to je jeden z dôvodov prečo som komunistom. Kapitalisti nám dodali vysnívané banány – vieme aké podmienky panujú na plantážach v Latinskej Amerike? Tiež nám dodali tony lacného textilu všetkých farieb a nápisov. Vieme, ako funguje taká manufaktúra niekde v Bangladéši alebo Číne? Určite nie tak, ako v závodoch Slovena, Makyta v ČSSR. Pozrite si dokument „cena riflí“. Žiaľ, svoje by vedeli rozprávať aj šičky v závode SLO.VI v Hencovciach, ktoré za almužnu pracovali pre zahraničných vlastníkov a ktorých štrajk som bol osobne podporiť.

Systém je skutočným kasínom, závisí len od toho, čo kto predá a kúpi. To či nejaká fabrika niekde bude stáť, nebude stáť, alebo sa presťahuje, závisí od rozhodnutia súkromnej osoby. To by mi až tak neprekážalo, keby na toto hospodárstvo neboli priamo naviazané životy tisícok ľudí. Súkromné osoby určujú ráz a zameranie celých krajín a regiónov. Oni majú v rukách skutočnú hospodársku moc, lebo niečo vlastnia a teda majú teda aj o čom rozhodovať. Na rozdiel od parlamentu a vlády. My už nerozhodujeme, čo kde postavíme, my len „lákame investorov“ – a to neraz daňovými prázdninami a lacnou pracovnou silou. To je ďalší dovod prečo som komunistom.

Posledný argument kapitalistov je – musíme sťahovať výrobu, lebo s týmito nákladmi už nič nezarábame a krachneme. Takto napríklad argumentovala odevná firma, ktorá sťahuje výrobu zo Slovenska do Srbska, kde je priemerný plat vo výrobe niečo cez 200 €.   Dajme tomu, že neklamú a naozaj sú nútení to urobiť. Kto ich k tomu ale núti – sám kapitalistický trh, kapitalistický systém, ktorý oni sami podporujú a sami si ho želajú. Dnes si tento systém žiada sťahovanie výroby, zajtra vyvolá ďalší „krach na burze“, bude vyžadovať masové prepúšťanie a pozajtra svetovú vojnu, zničenie už vyprodukovaného, prerozdelenie trhov a podobné „naštartovanie ekonomiky“. A to je ďalší dôvod prečo som komunistom.