Mnohí oponenti socializmu majú rozprávkové a učebnicové predstavy o kapitalizme, ktoré už dávno neplatia a zákonite platiť nebudú. Ich kapitalizmus je len akýsi výstrižok z časov remeselníkov, pokiaľ ide o čas a výstrižok nejakej krajiny bohatého kapitalizmu, pokiaľ ide o miesto. Ideál tohto kapitalizmu predstavujú úspešní maloobchodníci a malovýrobcovia, ktorí presne spĺňajú požiadavky obyvateľstva. Často ignorujú vývin kapitalizmu, ktorý speje do protirečení a diktátu niekoľkých monopolov, ignorujú potrebu kapitalizmu zvyšovať vykorisťovanie celých národov. Kapitalizmus je len to, čo funguje a kde sú plné výklady. Všetko ostatné už podľa nich nie je kapitalizmom, alebo je to niečo zdeformované „komunistami“, nech je to kdekoľvek na svete.

Monopolizácia kapitalizmu

Po páde feudálnych vzťahov bol kapitalizmus pokrokový a umožnil ďalší rozvoj výrobných síl. V čase remeselníkov a malovýrobcov boli spôsob výroby a vlastníctvo výrobných prostriedkov v súlade. Remeselníci a malovýrobcovia v tej dobe pracovali sami pre seba. S koncentráciou kapitálu a industrializáciou však začal vznikať mestský i dedinský proletariát – ľudia, ktorí nevlastnili výrobné prostriedky, ale len svoju pracovnú silu, ktorú sa snažili predať fabrikantovi. Vplyvom konkurencie sa ekonomická moc sústreďuje do rúk čoraz menšieho počtu kapitalistov, naopak menšie firmy či obchody zanikajú, dostávajú sa do problémov, alebo sú skupované veľkými finančnými skupinami. Ak si vezmeme len Slovensko, koľko rôznych firiem a spoločností vlastnia len dve skupiny Penta a J&T? Už nehovoriac o zahraničných majiteľoch firiem či masmédií. Napriek tomu nemá propaganda problém hovoriť o „rovnosti šancí“, o tom, ako môže byť každý „finančným gigantom“, pričom uvádzajú niekoľko príkladov takýchto finančníkov. Neuvádzajú však počty ľudí, ktorí začali podnikať a dostali sa do obrovských problémov a zložitej životnej situácie, neuvádzajú príklady, kedy krachuje množstvo nie len menších, ale aj stredných firiem. Ďalej sa slovo podnikateľ či dokonca živnostník automaticky zamieňa so slovom boháča a veľkopodnikateľa, čo je taktiež zavádzajúce. Pokiaľ ide o veľkopodnikateľov a finančníkov v našej krajine, najviac sa darilo tým, ktorí začínali po roku 1989, kedy mali už zabezpečené živobytie a ktorí začínali prakticky na čistom trhu. Ďalšiu skupinu väčších podnikateľov môžu tvoriť tí, ktorí nazbierali v zahraničí nejaký kapitál a po roku 1989 sa sem vrátili (alebo takí, ktorí do zahraničia odišli krátko po 1989). Ďalšiu veľkú skupinu tvoria mečiarovskí privatizéri. Dôležité je teda aj zázemie, s ktorého človek začína. Ďalšiu príležitosť tvorí rozvoj nových technológií a internetu, ktoré otvárajú nové možnosti trhu a podnikania.

Samozrejmosť systému spočíva v tom, že nie je ekonomicky možné, aby bol každý podnikateľ, nieto ešte veľkopodnikateľ. To úplne odporuje zákonom trhu a konkurencie, kde sa deje presný opak a síce, že čím viac ľudí pracuje pre čím menej kapitalistov, z menších podnikateľov sa stávajú zamestnanci väčších. Aj z hľadiska portfólia je to nezmysel. Zástancovia kapitalizmu často uznávajú, že prácou sa človek ťažko uživí – čím potvrdzujú protiľudovosť systému. Vraj máme „byť šikovní“ a začať podnikať. Čo to v praxi znamená? Znamená to, že mladý človek, okrem toho, že sa musí kvôli bývaniu (ak nechce žiť u rodičov do päťdesiatky) zadĺžiť banke na desiatky rokov je navyše ešte POVINNÝ vziať si ďalšiu pôžičku a ísť do podnikateľského rizika. To všetko v čase neistoty a chaosu na trhu. Bytie človeka by malo závisieť na „podnikateľskom riziku“ (ako sa im to podarilo presadiť v oblasti dôchodkov). Obtiažnosť života mladých ľudí v súčasnosti priznávajú aj domáci „finanční žraloci“. Formálne možnosti teda prevládajú nad reálnym oslobodením sa spod vykorisťovania.

Už nehovoriac o poľnohospodárstve. Dnes už nemôžeme hovoriť o žiadnych „malých a stredných roľníkoch“. Tí by sa len ťažko uživili. Slovenskí poľnohospodári viac prerobia ako zarobia. V poľnohospodárskych krajinách ako napríklad India sú drobní roľníci ruinovaní zahraničnými potravinárskymi spoločnostiami a v tisícky z nich spáchali samovraždu. Trh svetový trh ovláda niekoľko západných korporácií s bohatými dotáciami od daňových poplatníkov.

Súčasná politická moc úplne pod kontrolou moci ekonomickej. Je to moc ekonomická, ktorá rozhoduje o životoch pracujúcich, bez ohľadu na to, ktorá buržoázna bábka sedí na predsedníckej stoličke parlamentov. Čo by malo byť základom komunistickej politiky v tejto oblasti? Násilne odstaviť veľké spoločnosti a podporiť malé a stredné podnikanie? Tu by sme sa len vrátili v čase a vplyvom konkurencie by o niekoľko rokov opäť vznikli „giganti“. Našou úlohou je zabezpečiť, aby títo „giganti“ slúžili celej spoločnosti a nie jednému kapitalistovi.

Kríza ako dôsledok, nie ako omyl

Keďže vo vrcholných štádiách kapitalizmu pracujú celé národy pre hŕstku kapitalistov, a kapitalizmus potrebuje neustály odbyt, sú krízy nevyhnutným dôsledkom systému. Nejde teda o žiaden omyl bánk, či chybu politikov. Krízy sprevádzajú kapitalizmus už mnohé roky. Najväčšie boli koncom 70. rokov 19. storočia; 1929; ďalšia väčšia v sedemdesiatych rokoch a naposledy v roku 2008. Expanzívna kapitalistická výroba totiž vôbec neodpovedá dopytu, práve naopak, výroba sa snaží umelo vytvárať dopyt a nanucovať svoje výrobky a preto sa trhy skôr či neskôr zaplnia, výroba stojí, ľudia prichádzajú o prácu, prichádza recesia, v ktorej sa ničia tony vyrobených statkov, rastie chudoba, sociálne nepokoje. Čo sme o kríze počúvali? Nakoľko ju spustili hypotéky v USA, počúvali sme o tom, ako je na vine štát, ako to vzniklo len tým, že banky pre štátnu garanciu požičiavali peniaze „nespoľahlivým osobám“. V prvom rade to svedčí opäť o protiľudovosti kapitalizmu, kde si milióny ľudí nemôžu dovoliť vlastné bývanie. Riešením by teda malo byť nechať milióny ľudí na ulici. Hypotéky boli však len spúšťačom svetovej krízy. Niektorí tiež hovoria o kríze ako o „kríze hodnôt“. Kríza je vraj dôsledkom chamtivosti. To však opäť nie je pravda, nakoľko v kapitalizme sa jednotlivé subjekty musia riadiť trhom a nie morálkou. A ten ich sám núti zvyšovať vykorisťovanie a čo najviac expandovať.

V chudobných krajinách nie je kapitalizmus

Také je tvrdenie antikomunistov, pri poukázaní na dôsledky kapitalizmu v chudobnom svete. Kapitalizmus tam vraj nie je z toho dôvodu, že sú tam nestabilné vlády a časté vojenské konflikty. Tie sú však priamym dôsledkom kapitalistického hospodárstva, ktoré pozná krajiny chudobného a krajiny bohatého kapitalizmu. Imperialistické krajiny by neprežili bez kolonizácie (či už priamej, ako to bolo v minulosti, alebo ekonomickej, ako je to dnes) ostatných krajín sveta. V týchto krajinách, kde prebieha najtvrdšie a najotvorenejšie vykorisťovanie nemožno očakávať nič iné, ako nestabilitu a konflikty. Najväčšie kapitalistické firmy tu vlastnia rozsiahle prírodné zdroje a za smiešne sumy zamestnávajú tisícky ľudí, no nie je tu kapitalizmus? Keď boli v týchto krajinách ohrozené kapitalistické záujmy, boli to práve tieto firmy, ktoré u CIA lobovali za vojenské prevraty. Prevratu a agresii čelila každá vláda, ktorá čo len trochu chcela obmedziť vykorisťovanie v podobe pozemkovej reformy a znárodnenia prírodných zdrojov. Voľný trh tu dokonca zašiel tak ďaleko, že v Bolívii bola istú dobu sprivatizovaná všetka voda vrátane dažďovej. Prečo však netvrdiť, že ten najkrutejší kapitalizmus nemá s kapitalizmom nič spoločné?

Na záver

Niektorí ľudia sa zasekli v čase a priestore. Priame dôsledky a samozrejmosti kapitalistického hospodárstva vydávajú za odchýlky a pochybenia. Zachádzajú až tak ďaleko, že v najvyššom štádiu kapitalizmu tvrdia, že tu vlastne žiaden kapitalizmus nie je. Podľa liberálov je riešením týchto problémov jedine voľný trh bez akejkoľvek regulácie. Ak je však voľný trh záujmom podnikateľov aj pracujúcich, teda prakticky celej spoločnosti, prečo tu už dávno nie je?