Vo svete existujú rôzne „politický korektné“ združenia či organizácie, ktoré dokážu behom sekundy onálepkovať kohokoľvek za čokoľvek, pričom im stačí len akékoľvek slovíčko či téma. A tak sa môže stať z antifašistu a komunistu fašista a rasista, len preto, že si dovolil venovať sa problematike, ktorá sa nás čoraz viac dotýka a tou je problematika neprispôsobivých skupín.

V brožúre „Proletárskou politikou proti fašizmu“, v ktorej sa venujem najmä dôsledkom, na ktoré fašistické hnutia poukazujú, pričom prehliadajú ich základné príčiny sa venujem aj tejto problematike. Túto stať, ešte trochu upravenú a aktualizovanú som zverejnil ako na stránke SZM, tak na svojom osobnom blogu. Neprekvapilo ma však (keďže viem, že takíto ľudia existujú), že budem hneď zo strany niektorých salónnych „ľavičiarov“ označený za „rasistu“ a „fašistu“. Je to už dávnejšie čo sa moja osoba prepierala aj v niekoľkých diskusiách, no myslím si že som napísal tak, ako to považujem za spravodlivé a čitateľ si vytvorí úsudok. No v týchto kruhoch sa stalo akousi „pravdou“ (teda 100-krát opakovanou lžou) že som rasista a ľudí rozdeľujem podľa rasy. K napísaniu tohto textu ma popohnal najmä príspevok Petra Vitteka na videu pre Ľavé spektrum, v ktorom tvrdí, že niektorí ľudia sa označujú za komunistov a pritom sú to rasisti a som na 99% presvedčený, že narážal na mňa.

V prvom rade, nikdy som nespomínal nič o rasách, alebo o tom, že nejaká rasa je predurčená správať sa nejakým spôsobom. Neprispôsobivé skupiny som v úvode jasne definoval. No napriek tomu to Vittek tvrdí ako fakt. Tento problém vnímam ako problém nie rasový, ale problém sociálny a som presvedčený, že človeka formuje prostredie v ktorom vyrastá a žije, a nečudujem sa, že v sociálne a spoločensky nevyhovujúcom prostredí vyrastajú sociálne neprispôsobiví ľudia. Vo svojom príspevku za kľúčové riešenie považujem všeobecný prístup k práci, bez ktorého sa podľa mňa tento problém nikdy nevyrieši (pretože všetko, čo tu človek má, len práca dáva statočná). A najlepšie by bolo, ak by nešlo o prácu vo vykorisťovateľskom systéme (teda pre iných) ale o prácu, z ktorej má úžitok celá spoločnosť, nie len jeden kapitalista. Už pri týchto podmienkach by sa situácia pohla oveľa ďalej, pretože mnohí, ktorí žijú napr. v osadách, skutočne pracovať chcú a mnohí aj pracujú (či už príležitostne alebo trvalo či v zahraničí). Ale okrem takých sú tu ľudia, ktorí pracovať aj tak nechcú a systém sociálnych dávok vštepujú ako samozrejmosť už svojim deťom (osobne som sa s tým stretol). Aj tých, ktorí pracovať nechcú, môžeme rozdeliť do viacerých skupín, od tých, ktorých deti aspoň chodia do školy a nepáchajú žiadnu kriminalitu až po takých, ktorí kradnú, znásilňujú, fyzicky napádajú ľudí, fetujú, devastujú okolie, ich deti nechodia do školy a s inými predškolákmi nemali ani zďaleka porovnateľný život, zatiaľ čo nie je problém vidieť trojročné dieťa s cigaretou v ústach. Tí ktorí žijú v ich okolí môžu pokojne hovoriť o terore. Chytíte jedného z nich vo vlastnom dome, no nesmiete mu nič urobiť, pretože inak máte čo dočinenia s početnou komunitou, ktorá nemá problém prísť za vami hoc s nožmi. Samozrejme, v texte som spomínal, že takýto spôsob života neplatí výhradne len pre rómskych osadníkov. No ako chceme tento problém vyriešiť, keď tento problém odmietame vidieť?

Ak ho nebudeme riešiť, nechávame priestor práve antirómskemu populizmu a fašizmu, no hlavne že my si vydýchneme, že nás nikto neoznačí za rasistov. Osobne som otrávený z takých názorov a takej politiky, ktorá len požaduje „rovnaký prístup“ ku každému. Skutočne sa vyrieši problém tým, že napríklad odoberieme príspevok za školskú dochádzku dieťaťa rómskym rodičom, alebo naopak – zavedieme ho aj pre ostatných?? Nevyrieši sa tým absolútne nič! Práve naopak – uvrhnutie do väčšej chudoby = viac krádeží, viac kriminality, viac teroru. Som rozhodným odporcom rovnakého prístupu ku každému. Ani v reálnom živote nepristupujeme k dvom ľuďom, ktorí sa správajú úplne inak rovnako a netvárime sa, že nie sú medzi nimi rozdiely. Podstatné však je, aký ten prístup je. Či smeruje k náprave, alebo je nesprávny a problém len ututláva, zhoršuje, alebo najlepšie – vôbec nevidí. Všeobecný prístup k práci môže byť len základom k náprave.

Asi najväčšie pohoršenie vyvolal môj názor, že ten kto nechce pre spoločnosť pracovať, ale chce ju len okrádať či už priamo alebo nepriamo – mal by byť k práci prinútený. Koľko ľudí chodí do práce aby uživilo svoje rodiny a nikomu to nevadí, no ak chcem niekoho prinútiť, aby sa tiež živil prácou a nie kriminalitou (v spoločnosti, ktorá každému právo na prácu garantuje), tak už je to neprijateľné a to napriek tomu, že by sa „potrestaným“ v prípade týchto skupín zdvihla životná úroveň. Asi dvakrát som čítal dokonca také „antikapitalistické“ názory, že sociálne neprispôsobiví sú uvedomelí, pretože nepracujú pre kapitalistov. Aby však dotyční mali pravdu, to by najskôr musela byť táto „revolta“ spojená s konkrétnymi politickými požiadavkami, inak ide len o „lumpenproletariát“.

Týmto skupinám treba naozaj pomôcť, no v tom pravom slovazmysle – aby to pomohlo naozaj celej spoločnosti. A pomôcť niekomu, to neznamená len mu niečo dať, to znamená aj v niečom ho zastaviť a nasmerovať ho inak. Niekomu pomôže aj facka v správny čas a na správnom mieste. Ak by sa ktokoľvek z nás narodil do podobného prostredia, pravdepodobne by sa správal podobne ako oni. Akú budúcnosť môže mať dieťa, ktoré už od malička polonahé vyberá s matkou kontajnery na sídlisku, zatiaľ čo iné deti sa hrajú s hračkami, spoznávajú písmenká či farby? Ako môžu takí ľudia prospievať v škole a dosiahnuť vzdelanie, ak majú také nevyhovujúce detstvo? Treba im pomôcť predovšetkým v tomto smere – zabrániť, aby deti vyrastali v takomto prostredí. Veď na to sú už dnes zákony a to nehovoriac o tom, ak môžu obaja rodičia zarábať. Treba rozvíjať ich talenty, pomôcť im organizovať voľný čas a pod. Pomoc potrebujú aj v získavaní pracovných návykov, hoc to nemusí byť vždy „ekonomicky efektívne“, no je to oveľa efektívnejšie ako nechať to tak. Príkladov môže byť mnoho, nejdem ich tu rozvádzať. Predovšetkým v tejto oblasti by sme mali mať iný prístup. Ako som písal, chce to trpezlivosť, ale aj pevnú ruku (zásadne netolerovať žiadne kriminálne prečiny).

Oveľa viac ako to, že sa do mňa niektoré osoby navážajú je fakt, že SZM zatiaľ spravilo len veľmi málo pre to, aby sme oslovili niektoré skupiny a ľudí, ktorí žijú v takomto prostredí alebo majú naň dosah a ich budúcnosť im nie je ľahostajná. Na záver odkazujem tým, ktorí ma považujú za rasistu, že v SZM rád privítam aj Rómov, rovnako ako ktorúkoľvek inú národnosť, ktorá spĺňa podmienky vstupu.

Čítajte tiež:

Brožúra Proletárskou politikou proti fašizmu

Ilustračná fotografia: SITA