Téma slovanstva po duchovnej a kultúrnej stránke je mi veľmi blízka. Občas však v týchto kruhoch, na internetoch, ale aj medzi rôznymi občianskymi iniciatívami narazím na politické želanie, aby sa všetci Slovania spojili a vymanili sa spod súčasného systému.

Niekedy je otázne, čo sa „problémami súčasného systému“ rozumie. Častokrát sa problém ani nepomenuje, len sa hovorí o dákom neurčitom „probléme“, či „problémoch“ ktoré každý vidí. Pre ujasnenie, ja ich pomenujem: sú to problémy vyplývajúce z hlavného rozporu kapitalizmu, medzi spoločenským charakterom práce ale súkromným vlastníctvom hospodárstva, bankovníctva, poisťovní, služieb atď. Z toho vyplýva napríklad fakt, že napriek robotickým rukám sa dnešní mladí nedožijú dôchodku. Ďalej je to neustále zvyšovanie pracovných noriem ďaleko nad mieru zdravej miery pre ľudský organizmus. Ďalej nedostupnosť bývania, zaviazania sa veriteľom do konca života, vyháňanie obyvateľstva za hranice, s ktorým sa oficiálne vládnuci politici ešte chvália, že to „umožnili“. Aj problém dnešnej „nelegálnej migrácie“ z krajín najviac zdieraných kapitalizmom je len dôsledkom systému. Je to ďalej doplácanie za lieky, ktorých náklady sme na odvodoch už mnohokrát preplatili. Celoživotné riešenie „roboty“, nedostatok voľného času pre ďalší osobný a tvorivý rozvoj človeka. V oblasti kultúry prevláda komercia, prízemnosť, lacná zábava. Hodnotné veci treba hľadať, nehodnotné sa ponúkajú samé od seba. Ďalej obrovské zdražovanie, na ktorého konci vždy stoja pracujúci. Sú to oni, ktorí sa musia naozaj „uskromniť“. Kalendár sa točí jedným smerom ale životná úroveň opačným a to napriek technológiám, o ktorých sa nám nesnívalo. Stroj totiž neslúži človeku, ale naopak – človek je príveskom stroja. V neposlednom rade kapitalizmus zákonite sprevádzajú krízy z nadvýroby a vojenské konflikty o nové prerozdelenie sveta. Systém založený na potrebe neustáleho odbytu a zvyšovania produkcie je zákonite trvalo neudržateľný. Je škodlivý pre planétu i pre človeka. Udržateľný je len za cenu barbarstva.

Toto sú podľa mňa problémy, ktoré treba riešiť. Treba dať do súladu charakter výroby s vlastníctvom. Teda spoločenský charakter práce má zodpovedať SPOLOČNÉMU VLASTNÍCTVU HOSPODÁRSTVA. Inými slovami – je potrebné prestať spravovať cudzie majetky.

Je idea „všeslovanskej vzájomnosti“ lepšou alternatívou k súčasnému systému? Odpovedať na túto otázku je nemožné, pretože sa jedná o miešanie jabĺk s hruškami, alebo možno aj s oceľovými profilmi L30x30x3 mm. Problém rozporov súčasného hospodárskeho systému, kde široké ľudové masy spravujú majetok čoraz užšej skupiny oligarchov, totiž nespočíva v národnosti, etnicite. Spočíva v ekonomických princípoch a teda nie v tom, ktorému národu, ale ktorej spoločenskej triede tento systém slúži. Etnická príslušnosť ešte nehovorí nič o tom, ako vyriešiť základné protirečenia systému.

Myšlienka, že keď isté národy vytvoria na základe etnickej blízkosti spoločný celok, tak zmiznú problémy dnešnej doby, môže byť pre niekoho pekná a romantická. Môže sa k nej s nádejou utiekať celý život ale predsa len sa jedná o romantické blúznenie. Aj keby sa všetky slovanské štáty zjednotili v jeden mocensko-politický celok, museli by odpovedať na základnú otázku – v koho rukách budú výrobné prostriedky? Ideme spravovať ľudový majetok, alebo majetok tých našich dobrých slovanských miliardárov? Nebudú sa nám smiať do tváre? Budeme hierarchia, alebo budeme kruh? Nevytvoríme len ďalší mocenský blok, ktorý bude slúžiť len hŕstke najbohatších z nášho kmeňa? A nebudeme súperiť s ďalšími o sféry vplyvu vo svete? A keď začneme hľadať odpovede na otázky, v akých rukách má byť hospodárstvo, možno nám svitne, že otázka našej etnickej príslušnosti začína byť v tejto oblasti bezpredmetná.

Toho roku som strávil 10 dní na stavbe Maďarsku. Zákazku tu dostala brnenská firma, je tu kopec Slovákov i Čechov. Sú tu aj maďarskí robotníci, ktorí pracujú na inom zariadení. My sme už za rampou, Maďari ešte fajčia, prechádzajú rampou. Pozrú na nás. Vedia že nie sme Maďari. Prvého pozdravím „Jó reggelt !“, usmejem sa. Máme k sebe ďaleko, pretože ja som Slovák a on Maďar, alebo máme k sebe bližšie, pretože obaja sme pracujúci, obaja máme na sebe montérky? V ktorejkoľvek krajine sa pracujúci preberú a uvedomia, v ktorejkoľvek krajine sa postavia proti triednemu útlaku, proti kapitalizmu – majú moju plnú podporu. Či je to vo Francúzsku, USA, alebo Rusku.

Prečo vôbec majú niektorí ľudia pocit, že spojenie sa na báze slovanskej etnicity môže byť riešením? Sme my – Slovania niečím výnimoční? Určite áno, tak ako každý iný národ či skupina blízkych národov. Tak ako všetci iní – i my máme svoje špecifické vlastnosti, z ktorých niektoré môžu byť pozitívne, no iné negatívne. No pozorovaním som dospel k názoru, že nie sme – rovnako ako iné národy – výhradne stelesnením dobroty a spravodlivosti. Dokonca si dovolím tvrdiť, že „tí hore“ dokonale odrážajú „tých dole“. Tí „dole“ len nedostali príležitosť, no pri prvej, hoc i drobnej možnosti zobrať si z verejného pre seba hovoria „veď treba si pomôcť“, či „však bol by som sprostý“.

Sú vôbec Slovania schopní a ochotní sa spojiť i keď za ideu, ktorá nič nerieši? Nie je to len predstava niektorých Slovákov a Čechov, ktorí sa ako jediní rozišli v dobrom a považujú sa za bratov? Keď prídem do Poľska a ukážem náhodne na 10 ľudí, o každom vopred a s istotou poviem, že neznáša Rusov a navyše chce zachovať súčasný kapitalistický systém. A čo Srbi a Chorváti? Môže prísť jeden k druhému bez toho, aby mu neprepichli gumy na aute? O súčasnom vojnovom konflikte na Ukrajine medzi oligarchami východu a západu ani nehovorím.

Ak by sa aj Slovania mali politicky spojiť na rodovom princípe predkresťanského rodného duchovna Slovanov, aj tak by museli riešiť tieto otázky a prišli by na to, že je tam mnoho rozdielnych predstáv. K pôvodnému rodnému duchovnu sa však momentálne hlási také množstvo osôb, že nie je možné pre prípadné analýzy a uvažovanie brať to ako reálnu alternatívu.

Zamieňanie etnicity s triednosťou sa už v histórii udialo a vieme ako to dopadlo. Za všetko vraj mohli Židia, lebo sú to kšeftári a šmelinári. A keď ich pozabíjame, už bude na svete dobre. Etnická príslušnosť stala sa trestným činom. Židovského obchodníka či továrnika nahradili tým dobrým – „árijským“. Systém ostal rovnaký. Táto vyvolená „kultúrna“ rasa sa rozliezla po celej Európe a v mene pokroku vypaľovala celé dediny. Z iných národov mali byť jej otroci. Ó aká to zmena ! Pravda je však taká, že aj keby sa židovský národ nikdy na zemi neobjavil, kapitalistický systém založený na vykorisťovaní človeka človekom by tu bol. Rovnako tak by tu bol, ak by sme pozabíjali všetkých Židov na svete. S posledným mŕtvym Židom by nezmizli tie stovky oligarchov a akcionárov nežidovského pôvodu. Rozhodne by sa tiež nevzdali svojho postavenia. Len by vyplnili voľné miesto po konkurencii.

Áno, je pravdou, že človek sa okrem iného delí aj na rôzne národy a rasy. Toto delenie však nie je antagonické. Ak aj zdanlivo jeden národ utláča druhý, tak je to preto, lebo buržoázia jedného štátu okrem útlaku na pracujúcich vlastného ešte viac utláča a vykorisťuje pracujúcich iného, vzdialeného národa. A to od používania ich ako lacnej pracovnej sily, cez vlastníctvo nerastného bohatstva v danej krajine až po financovanie krvavých prevratov na potlačenie vzbury.

V dnešných podmienkach globálneho kapitalizmu už buržoázia dávno prekročila nejaký národnostný rámec. Akcionári či majitelia obrovských korporácií sú rôznych národností. Chápem, že u nás panuje predstava, že po roku 1989 nás podviedol Západ a preto majú niektorí ľudia tendenciu prikláňať sa k súčasnému Rusku. Avšak aj Rusko, rovnako ako aj Ukrajina má svojich oligarchov a magnátov, ktorí ťažia plody cudzej práce a Zeme len a len pre seba a to bez ohľadu na ľudí a bez ohľadu na matku Zem. Sú to presne tí, ktorí odlietali na súkromných tryskáčoch, keď sa dozvedeli, že sa chystá vojna. Nie je to len o „Západe“. Napríklad európske oceliarne, z ktorých niektoré sme si postavili my za socializmu, napr. v Ostrave či v Dabrowej Górniczi vlastní(l) akýsi Ind. Nemenovanú chemičku v Maďarsku vlastnia Číňania. Niektoré pivovary či papierne u nás vlastnia kapitalisti z Juhoafrickej republiky. Buržoázia Ázie tiež vyváža z našej práce čoraz väčšie zisky a každým rokom zrýchľuje pásy na výrobnej linke. Aj tí naši Slovenskí si stavajú podzemné strelnice z našich zdravotných odvodov.

Preto, ak má zdroj útlaku medzinárodný charakter, musí mať medzinárodný charakter aj odpor voči nemu. Môj zájujem je bližší maďarskému, srbskému či ukrajinskému pracovníkovi, ako slovenskému malomeštiakovi, ktorý ich zamestnáva.

Kto tak cíti, nech rozvíja a napĺňa (nie len) slovenskú ale aj slovanskú kultúru a duchovno, nech uchováva a rozvíja zvyky, tradície, jazyk a remeslo. Nech si váži a chráni našu prírodu, štyri živly a v dobrom hovorí o svojej Zemi – v úcte a priateľstve k národom iným. Za hranicami nech robí dobrú reklamu, (nie ožratý vykrikovať, že ho miestna matka s deťmi na ulici obchádza na desiatky metrov). Doma hosťa, nech je odkiaľkoľvek – privítajme, pomôžme mu, ak o to požiada. Porozprávajme mu o krásnom Slovensku. Nech rastie a uchová sa i kultúra a špecifiká menšín a regiónov. Práve to robí každú krajinu tak pestrou a jedinečnou.

Raz som kráčal po Kodani a narazil som na dvoch na ulici hrajúcich rumunských cigáňov. Jeden hral na akordeóne, druhý na husliach. Hrali „svetové hity“. Prišiel som k nim a povedal im, nech zahrajú niečo z ich vlasti. Len čo zanôtili prvé tóny, rázom som sa ocitol v karpatských horách. Krása! Nádhera!

Zahoďme telefóny i „selfie tyče“ a rozhliadnime sa okolo seba. Uvedomme si ráno i večer. Trávu i stromy. I vtáčiky na nich. Všetko živé na Zemi. I Slnko i Mesiac. I to v akom obrovskom priestore – všehomíre sa nachádzame.