Úvodom sa chcem poďakovať všetkým 946 voličom, ktorí si našli 4. novembra čas a išli voliť jediného protisystémového kandidáta – Stanislava Pirošíka. Chcem sa poďakovať aj tým, ktorí chceli ísť voliť, ale z pracovných dôvodov sa zúčastniť nemohli. Vzhľadom na to, že som nemal žiadnu kampaň, tento výsledok nepovažujem za tragický.
Nie som a ani nechcem byť alibista, ktorý sa stále vyhovára prečo skončil na posledných priečkach, ale chcem povedať toľko, že tie výsledky sú adekvátne našim možnostiam či už finančným, alebo časovým. Faktom ostáva, že kampaň som strávil na lešení v poľskej oceliarni. Faktom zostáva, že moja kampaň medzi ľuďmi pozostávala z jednej večernej návštevy Liptovského Mikuláša, kde som ľuďom porozdával svoje čiernobiele podomácky vytlačené plagáty. A verte mi, že ani ľudí, ktorí so mnou prídu do kontaktu napr. v práci hneď neobťažujem s tým, aby ma šli voliť. Mnohí sa ma až sami od seba pýtali, že ma videli v zozname kandidátov.
Výsledky volieb, nech by boli akékoľvek, mi nikdy žili trhať nebudú, nakoľko politiku nerobím vážne a seriózne. Na to nemám čas. Ak niečo robím vážne, tak sa tomu musím venovať pravidelne každý deň. A to je pre mňa momentálne luxus. Zamyslite sa, ako by vyzerala vaša práca, vaše zamestnanie, keby ste ju robili po večeroch na kolene? Snažím sa vo voľnom čase presadzovať niečo o čom som presvedčený že je správne i keď čelím veľkej presile. Účasť vo voľbách nie je pre moju príjmovú skupinu. Spodná hranica vážnej účasti vo voľbách sú podnikatelia, ktorí majú aspoň pár tisíc navyše a vedia si zaranžovať voľný čas. Teraz je to často o tom, kto má kde kamarátov a rodinu, ktorá dokáže zagitovať aj ostatných. Niekde zavážilo že som mladý, niekde že som komunista, niekde že som z dediny atd atd…
Nemám okolo seba žiaden „tím“ ľudí v tričkách s mojim menom, ani vo vlastnej dedine ľudia nevedia, že kandidujem, nemám ani peniaze na billboardy, poštárka vám nepriniesla moje noviny priamo do schránky, nenavštívil som všetky obce v regióne, mám iné starosti.
Súdruh Lenin (a tento text píšem práve na 100. výročie VOSR) napísal pred mnohými rokmi brožúrku „Čím začať?“ Písal o tom, čím začať a bol ďalej ako my, ktorí máme riadne registrovanú stranu. Písal o potrebe profesionálnych revolucionárov, ktorí pripravuju a organizujú ľudí za spoločenskú zmenu. My zatiaľ nespĺňame ani to čím začať. Keď reflektujem situáciu v spoločnosti, uvedomujem si, že ešte nie je náš čas, ale vedeli by sme získať a zorganizovať podstatne väčšiu časť spoločnosti, keby sme sa tejto politickej práci mohli seriózne venovať. Práve zabezpečenie profesionálnych revolucionárov je úloha číslo jeden, ktorou by sme sa mali zaoberať.
Voľby preto zatiaľ beriem s úsmevom a namiesto porazeneckých nálad som 5. novembra s úsmevom kotvil polystyrén. A pre tých, ktorí berú voľby vážne a hovoria v akých sme „sračkách“ odkazujem: „Byť v sračkách, to má aj svoje výhody. Môžeš sa hoc aj posrať a nikto si to nevšimne“
Na záver dodám ešte jednu podstatnú informáciu. Mnohí zrejme zo strachu, že budú poslední poodstupovali. Aj ja som dostal otázku, či nechcem odstúpiť. Odpovedal som: To je nemožné. Ja si nemôžem robiť čo sa mi zachce. Nie preto, že by ma niekto riadil, ale pretože reprezentujem istých ľudí, ktorí mi dali dôveru a tých nikdy nezradím. Pred tými mám svoju zodpovednosť a radšej dobehnem posledný akoby som sa mal vzdať.