O slušnosti a barbarstve

“Musíme zachrániť civilizovanú Európu pred barbarským komunizmom”, hovorili v 20. storočí mocní západnej Európy, ale i Ameriky, zatiaľ čo ich krajiny zdierali zvyšok sveta, ktorému brali chlieb od úst a každú vzburu tvrdo vojensky potlačili. O záchrane civilizácie pred barbarstvom hovorili a hovoria mocní krajín, v ktorých sa vedú drogové vojny, obchoduje sa so ženami i deťmi, ulice ovládajú gangy, v médiách prevláda primitivizmus a kult násilia, oficiálnou doktrínou je egocentrizmus, šplhanie sa druhým po chrbte, okrádanie iných …. a predstieraná a pokrytecká slušnosť a morálnosť vyšších vrstiev spoločnosti.

Komunistka Rosa Luxemburgová na začiatku 20. storočia povedala iné heslo: “Socializmus alebo barbarstvo!” Inými slovami, ak sa ľudstvo nezorganizuje a nepovalí kapitalizmus, čaká nás to najväčšie barbarstvo, a to nie raz, ale pravidelne  v podobe kríz, nezamestnanosti, prudkého nárastu kriminality vyúsťujúcej do rasizmu, gangov, drogových vojen, končiac svetovými vojnami. Systém, v ktorom je človek človeku vlkom, nikdy nebol a nemôže byť kultúrny, kultivovaný, spravodlivý alebo slušný, jedine ak by šlo práve o slušnosť predstieranú, pod ktorú sa schováva všetko svinstvo. Ľudia, ktorí hovoria o “komunistickom barbarstve”, často napríklad podporujú imperialistické vojny na celom svete a snažia sa zlikvidovať aj tie posledné sociálne výdobytky spoločnosti. Hovoria o rodine, no svojou antisociálnou politikou ju rozkladajú a znefunkčňujú.

Napokon, pre porovnanie toho, čo je a čo nie je barbarstvo, nemusíme byť len v nejakej teoretickej rovine. Môžeme porovnávať  ako sa ľudia k sebe správajú v kapitalizme a ako sa správali (a správajú) v socializme, aká je kultúra v oboch zriadeniach? Čo pozerali v TV naši rodičia a čo my? Prečo sú starší herci “pánmi hercami”, a to v živote nemuseli vysloviť vulgarizmus ako ich dnešní kolegovia, ktorí navyše dabujú primitívne “rozprávky pre dospelých”? Prečo je televízia plná násilia pre násilie a hrubej proamerickej propagandy? Prečo by malo byť vtipné, ak v nejakej “komédii” muž hrubo udrie ženu či do nej niečo hodí?

Prečo v minulosti sídliská a paneláky žili spoločným životom a dnes sused nepozná suseda? Ktorá obec si dnes svojpomocne postaví napr. dom kultúry? Čo sa vlastne dnes pre ľudí stavia? Pred niekoľkými rokmi sa v žiline búral závodný klub Slovena  trojposchodová budova, pódium, tanečná sála, pomôcky pre záujmovú činnosť atď. Ktorá fabrika má dnes takéto kultúrne centrum? Kto dnes chodí na rekreácie do Tatier? Zbohatlíci si tam robia súkromné komorné koncerty a hrajú konské pólo. My sa tam, chvalabohu, môžeme zatiaľ aspoň poprechádzať.

Čo ste v socializme počuli napríklad o pervitíne v našich mestách? Čo ste počuli o pasákoch a obchode so ženami? A čo podvodníci, ktorí nemajú hanbu okrádať dôverčivých dôchodcov alebo ľudí, ktorým nasľubujú, že im za poplatok vybavia prácu v zahraničí? Čo žiaci, ktorí hodia po učiteľke stoličku, vulgárne jej nadávajú a rodič jej zato príde vynadať tiež? Bol v socializme taký vandalizmus, aký poznáme dnes? Prečo sa dnes bežne stáva, že v noci len tak pre zábavu nejaká skupina podnapitých mladistvých napadne okoloidúceho? Netvrdím, že sa niečo také nestalo, no na vinníkov bol zákon a jeho vykonávatelia podstatne tvrdší ako dnes. Prečo je tu vlastne ideológia nezodpovednosti za svoje vlastné činy: “Je demokracia, tak si môžem robiť čo chcem a nik mi nič nemôže”? A mnohým naozaj nik nič nemôže. Zatiaľ čo zo socialistických krajín mafia utekala, v krajinách kapitalistických vládne.

Aký mali deti a mládež prístup k športu a iným záujmom a aký je dnes? Koľko kultúrnych spolkov a folklórnych súborov žije len vďaka veľkej obetavosti svojich členov, prípadne sponzorov? Koľko peňazí platí mesačne otec mladého futbalistu, ktorý si všetko musí kupovať z vlastného? Už nehovoriac o hokeji. Prečo kubánske deti nechodia so zbraňou a nie sú členmi ozbrojených gangov, tak ako mnohé deti v okolitých karibských štátoch?

A čo dospelí? Akú šancu majú so súčasnými finančnými možnosťami založiť si rodinu a naplno sa jej venovať? Nie konzervatívni kapitalistickí extrémisti, ktorí sa oháňajú “tradičnou rodinou”, ale komunisti  revolucionári môžu zabezpečiť, že rodina bude rodinou.

Naším heslom je:

ČLOVEK ČLOVEKU BRATOM

Stanislav PIROŠÍK

Písané pre mesačník Vzdor 1/2013

Foto: autor (bývalé Bavlnárske závody V. I. Lenina, no najma ten text je výstižný)