Boj proti kriminalite musí byť bojom proti chudobe!

11. októbra 2011, pirosik, Nezaradené

Kriminalita a drogy čoraz viac trápia takmer každého z nás. Aj v našej krajine po roku 1989 kriminalita prudko stúpla a to vo všetkých smeroch. Objavili sa mafie, drogoví díleri, zlodeji, obchodníci so ženami a vandali.

Cieľom členov spoločnosti v kapitalizme je zháňať peniaze a tomu sa prispôsobuje všetko ostatné. Čím je v krajine vyhrotenejší rozdiel medzi bohatstvom a chudobou, tým väčšia miera kriminality sa v nej vyskytuje.

Pre porovnanie, zatiaľ čo u nás sa na sídliskách predávajú tvrdé drogy, dochádza k lúpežným prepadnutiam, vraždám, každodenným krádežiam a vandalizmu, v krajinách chudobného kapitalizmu sa po uliciach preháňajú ozbrojené detské gangy a drogové kartely. Kriminalita teda pramení zo spoločenských pomerov. Stačí porovnať kriminalitu v jednotlivých krajinách a obdobiach. Pred rokom 1989 mala mládež v Československu iné záľuby ako brať tvrdé drogy, ničiť verejný majetok, napádať ľudí na ulici, ako sa to deje dnes. Počet trestných činov na Slovensku vzrástol o 239%.

Taktiež si stačí porovnať stav kriminality na socialistickej Kube a v susednom kapitalistickom Haiti. Obe tieto krajiny patria do tretieho sveta, no rozdiel v miere kriminality je priam do očí bijúci. Rozhodujúcimi faktormi pri náraste kriminality sú najmä nárast chudoby a z nej vyplývajúca nemožnosť o správnu výchovu najmladších členov spoločnosti. Najväčšiu náchylnosť ku kriminalite majú práve najnižšie spoločenské vrstvy. Preto v boji proti kriminalite je nevyhnutný boj proti chudobe a to nie len v danej krajine, ale na celom svete. Dokiaľ človek nemá zabezpečené ani základné ľudské potreby, nemá ani zmysel diskutovať o ľudských právach. Rovnako je potrebné vytvárať priestor pre plnohodnotnú realizáciu ľudskej osobnosti. Pokiaľ na to nie je možnosť zhora, treba tieto možnosti vytvárať aj zdola. (Napríklad nemecká MLPD každoročne organizuje tábor pre deti, kde polovica detí tam je zadarmo zo sociálne slabých rodín. Taktiež existuje mnoho komunistických a anarchistických sociálnych centier). No keď je možnosť poskytovať tento priestor zhora, treba ho využiť v čo najväčšej miere. Všetko však záleží od možností a kompetencií. Nič však nebráni tomu, minimálne vymedziť priestor a zorganizovať brigádu, kde si môžu ľudia sami postaviť športoviská – ktoré im budú patriť.

Tak isto sa zdola treba brániť aj proti kriminalite. Dnes sa často krát stáva, že ľudia si v prípade násilia či vandalizmu vôbec nepomáhajú. Tvária sa že nič nevidia, že sa nič nedeje. Takto môžu organizované skupiny vytvárať teror voči jednotlivcom. Len spoločnosť, ktorá je súdržná, si vie s takýmito skupinami poradiť. Mnohí laici chápu podstatne väčšiu kriminalitu v krajinách tretieho sveta ako znaky inej civilizácie. „To je iný svet“, tvrdia, pričom nevidia, že to je jeden a ten istý svet. Že bohatstvo nahromadené v jednej časti sveta spôsobuje chudobu v iných častiach sveta a táto chudoba je rodiskom kriminality. Ako už bolo povedané, proti kriminalite nemožno bojovať len sprísnením trestov, ale predovšetkým bojom proti chudobe. Súčasný systém ešte kriminalite pomáha tým, že tresty sú smiešne a vo väzení je lepšie ako v nemocniciach. Väzeň je jediný človek v tejto republike, ktorý má istotu, že na druhý deň bude mať čo jesť a bude mať strechu nad hlavou. Navyše ten, kto má peniaze sa väzenia ani obávať nemusí. Málokto má preto strach kradnúť.

Oveľa horšie dôsledky hrozia, ak sa dostaneme do konfliktu s nejakou inštitúciou, nezaplatíme daň, dlh, pokutu a podobne. Vtedy môžeme prísť aj o strechu nad hlavou. Denne sa preto kradne, podvádza a ničí verejný majetok. Čo nie je oplotené, privarené alebo strážené, to dlho nevydrží, hoc to slúži celej spoločnosti. Ani tými najtvrdšími trestami neodstránime koreň celého problému. Až keď má každý pracujúci človek zabezpečený dôstojný život, až vtedy možno efektívne bojovať proti kriminálnym živlom parazitujúcim na mozoľoch celej spoločnosti a to čo najtvrdšími trestami. Toto je nevyhnutné presadzovať. Bojovať sa musí na oboch frontoch.

(Z brožúry „Proletárskou politikou proti fašizmu“)